Stendhal Červený a čierny

(Stendhal – Le rouge et le Noir)

ČAS:
Dej sa odohráva v prvej polovici 19.storočia

MIESTO:
Prvá časť románu sa odohráva v mestečku Verriéres, neskôr sa dej presúva do neďalekého Besanconu. Druhá časť sa odohráva v hlavnom meste Francúzska, v Paríži.

HLAVNÉ POSTAVY:
Julien Sorel (de la Vernaye):
Bol mladý, devätnásťročný muž, syn chudobného majiteľa miestnej píly. Mal jemné, skoro ženské rysy a čierne vlasy. Priťahoval ženy a tým si získaval odpor miestnych mužov. Pohŕdal svojim otcom a bratmi, pretože oni pohŕdali ním. Nenávidel ich pre hrubosť a narážky na jeho nevýraznú osobu, ktorá nebola schopná tvrdo pracovať. Vynikal inteligenciou a ctižiadostivosťou. Vedel, čo chcel a bol ochotný pre to urobiť všetko. Snažil sa preniknúť do vyššej spoločnosti, pretože sa odmietal zmieriť so svojou chudobou. Julien obdržal do vienka neobyčajnú bystrosť a schopnosť uplatniť svoje dobré postrehy. Keby sa nesnažil pokryteckou cestou dobyť vyššie spoločenské postavenie, možno by prežil úplne pokojný život.

Pani de Renal:
Bola manželka verriérského starostu, pána de Renal. Julien sa u nich zamestnal ako vychovávateľ ich troch detí. Je opisovaná ako tridsaťročná, pôvabná žena, ktorá nemá veľa životných skúsenosti. Miestnej spoločnosti sa stráni, myslí si, že je nudná a nadutá. Ako dieťa ju vychovávali mníšky v kláštore Ježišovho srdca. Keďže nebola úplne normálne vzdelávaná, môže sa zdať hlúpa, aj keď je inteligentná, učenlivá a chápavá. V šestnástich sa vydala za pána de Renal, ktorý si ju vzal najmä pre peniaze. Svojmu manželovi sa vo všetkom podvoľuje. Mužskú surovosť a záujem len o peniaze chápe ako prirodzenú vec.

Mathilde de La Mole:
Bola rozumnou, krásnou mladou ženou, pochádzajúcou z najlepších vrstiev francúzskej spoločnosti. Od malička bola obklopená bohatstvom, peniazmi a darmi, čím sa stala trocha rozmaznanou. Tajne čítala knihy, ktoré neboli pre ženy v tej dobre prístupné napr. Voltair.





DEJ:
Julien Sorel bol chudobný syn dedinského tesára, bol veľmi ctižiadostivý, nechcel sa zmieriť so svojim nízkym postavením, a preto si vyberal z dvoch ciest – červenej a čiernej. Červená cesta za slávou a kariérou v armáde podľa farby napoleonovských uniforiem a čierna cesta k výhodnému postaveniu kňaza podľa farby kňazského habitu. Nádej červenej cesty mu zanikla, keď dospel, lebo Napoleon zomrel. Skôr ako sa vydá na kňazskú cestu stane sa vychovávateľom v dome Verriérského starostu pána de Renal. Jeho manželka sa zamiluje do Juliena.

On jej city spočiatku prijíma iba ctižiadostivo a správa sa tak aby ju zviedol, ale neskôr si uvedomí, že ju miluje a stane sa jej milencom. Ich láska však netrvá dlho, lebo žiarlivá slúžka Elisa, ktorá je tiež zamilovaná do Juliena ich prezradí. Pani de Renal sa zmieta medzi láskou k milencovi a zároveň láskou k deťom. Julien sa to dozvedel, ostal úplne šokovaný. Jeho kariéra by tým trpela. Rozhodne sa vymyslieť lesť a posiela pánovi de Renal anonymné listy, ktoré mali byť od Valenoda. Týmito listami v podstate všetko obrátil a spolu s pani de Renal zohral dôkladnú komédiu. Avšak aj napriek tomu musel dom de Renalovcov opustiť. Dostáva sa na čiernu cestu. Odchádza do seminára, ale zistí, že je to škola pokrytectva a klamstva. Väčšina študentov sú chudobní synovia sedliakov, preto sa k nim správa chladne a pohŕdavo. Spriatelí sa s abbé Pirardom, riaditeľom seminára, ktorý mu zabezpečí prácu u tajomníka markíza de La Mole.
Julien sa dostáva do Paríža a stane sa priateľom markízovho syna Norberta a spoznáva aj jeho dcéru , hrdú a krásnu Mathildu de La Mole. Julien sa neskôr stáva jej priateľom, aj keď ona ním spočiatku pohŕdala, neskôr si začala všímať jeho múdrosť, duchaplnosť a chytrosť. Zaľúbi sa do neho, ale rozhodne sa najprv vyskúšať ho. Julien jej skúšku lásky hravo zdolá a od tej udalosti sa spolu začali schádzať. Julienovi šlo spočiatku len o to isté ako u pani de Renal, no neskôr sa aj on bezhlavo zamiloval. Všetko sa ale muselo diať potajomky. Problémy začali, keď Mathilde zistila, že je tehotná a prizná sa otcovi. Ten je nahnevaný, ale Mathilde Juliena bráni, tvrdí, že ona sa zamilovala ako prvá. Jej otec ju mal na toľko rád, že sa jej nedokázal vzdať a rozhodol sa dať im veľa peňazí, zaplatil vznešenému ale chudobnému šľachticovi, aby sa priznal k Julienovi ako k svojmu nemanželskému synovi. Tak sa Julien dostáva k menu Julien de La Vernaye. Navyše mu markíz vybavil hodnosť plukovníka a tým splnil jeho túžbu červenej cesty. Markíz de La Mole mal pred svadbou len jednu podmienku, a to , aby mu niekto z Verriéres poslal doporučenie na Juliena. Doporučenie napísala výčitkami strápená pani de Renal. Tá pod vplyvom nového kňaza napísala aj to, čo nebola celkom pravda, preto sa svadba neuskutočnila. Julienova kariéra sa rúca ako domček z karát. Aj markíz de La Mole uverí, že jeho dcéra bola len jedným z Julienových prostriedkov na získanie moci a postavenia. Na druhý deň si Julien kupuje zbraň a odchádza do Verriéres. Počas omše postrelí pani de Renal. Je zatknutý a v domnienke, že je mŕtva sa k svojmu činu prizná. Pani de Renal to však prežila.

Nežiadal o milosť, lebo vedel, že ho nesúdia za pokus o vraždu, ale trúfalosť dedinského chlapca, ktorý sa chcel dostať do vyššej spoločnosti. Pani de Renal podpláca dozorcu, aby Juliena nemučil. Onedlho je súd, ktorý Juliena uzná vinným a odsúdia ho na trest smrti. Pani de Renal a Mathilde ho žiadajú, aby sa proti rozsudku odvolal. Julien sa však smrti vôbec nebojí. Pochopil aký pokrytecký život viedol, že nemiloval z lásky, ale ctižiadosti, že dával prednosť materializmu pred citmi. V osudný deň ho navštívi starý Sorel – jeho otec. No v ich vzťahu sa nič nezmenilo, obaja k sebe cítia nenávisť a navyše starý Sorel žiada od Juliena peniaze, ktoré mu dal. Julienova hlava bola sťatá gilotínou. Pani de Renal tri dni po Julienovej smrti zomiera žiaľom.

MÔJ NÁZOR NA DIELO:
Stendhal považuje červenú za farbu vzduchu a boja, ale tiež vykresľuje symbol slobody a plného života, lásky, nenávisti a šťastia. Naopak čierna je považovaná za predstaviteľku cirkevného tmárstva a despotizmu, ktorá nedovoľuje dôstojne žiť, ale núti k pretvárke a klamstve. Myslím, že aj dnešní ľudia by boli oveľa šťastnejší, keby šli za svojim cieľom, ale tak, aby neubližovali druhým. Aby neviedli pokrytecký život, plný klamstva. A aby jednoducho boli šťastní.