Ladislav Mňačko Ako chutí moc (SOČ)
1 Úvod:
Román ako chutí moc(1968) bol jeho posledným doma vydaným dielom. Román je precíznou analýzou životného osudu bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, ktorého nekontrolovateľná moc postupne rozkladá mravne, ľudsky a politicky. 2 Životopis:
2.1 Ladislav Mňačko
Ladislav Mňačko bol spisovateľ, prozaik, publicista a reportér. Narodil sa vo Valašských Klobukoch na Morave. Vyučil sa za drogistu(predavač v lekárni), pracoval ako robotník na stavbách. Po vyhlásení Slovenského štátu sa pokúsil utiecť do Sovietskeho zväzu. Neúspešne sa skončil aj jeho pokus o prekročenie nemecko-holandskej hranice, za ktorý bol umiestnený v koncentračnom tábore a odtiaľ poslaný na nútené práce do baní pri Essene. Roku 1944 sa mu podarilo ujsť, stal sa členom partizánskej skupiny. Tesne pred koncom vojny utrpel ťažké zranenie. Po uzdravení pracoval v redakciách Rudého práva a Pravdy. Od roku 1956 pracoval ako šéfredaktor Kultúrneho života. Po obsadení republiky vojskami Varšavskej zmluvy emigroval do Rakúska. Po novembri 1989 znova nadviazal kontakty sa slovenským literárnym životom.
Mňačkov román Smrť sa volá engelchen (1959) V diele hlavný hrdina vyslovuje na nemocničnom lôžku pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština.
V novele Nočný rozhovor (1966), ktorú situoval do povojnového Nemecka. Ide v nej o hľadanie vzťahu medzi dobrom a zlom, medzi pôvodcami zla a jeho vykonávateľmi. Otrasné svedectvo zo zákulisia politických procesov 50.rokov podal v Oneskorených reportážach (1963) Posledným doma vydaným dielom bol román Ako chutí moc (1968) rozprávajúci o nových Stalinových pokračovateľoch v bývalom Československu. V exile vydal Mňačko už v nemčine knihy, ktoré neskôr vychádzali aj v ďalších jazykoch. Sú to politické eseje Agresori (1968) a Siedma noc (1970) Z ďalšej tvorby tohto spisovateľa zaujímajú aj diela Jeden prežije (1973) o ľudskej osamelosti, Slávnostný prejav (1976), nadľahčene zobrazujúci spôsob života na Západe, ,,superthriller“ Gigant (1978), parodizujúci módne západné bestsellery a zbierka satirických reportáží z tzv. reálneho socializmu Na východ od Intourisu (1979).
3 Obsah diela:
3.1 Ako chutí moc
Frank, fotoreportér, rozpráva príbeh svojho bývalého priateľa, s ktorého sa postupne stal prvý muž v krajine.
Frank má urobiť fotoreportáž na pohrebe tohto významného štátnika. Rozlúčka je presne naplánovaná na dva dni.
Sleduje ľudí, ktorý sa tvária iba navonok, že im je ľúto jeho smrti, no v skutočnosti je to i veľká komédia. Ľudí pokladal za hercov vystupujúcich na pódiu. Frank pôsobil ako fotograf už dvadsať rokov. Na pohreb príde i vdova s otcom i sestrou mŕtveho. Frank spomína: boli priatelia od školských lavíc a jeho priateľ sa snažil byť vždy medzi prvými, že bol rebelom, neskôr burič a revolucionár. Kedysi mu Frank prebral Margitu a kvôli tomu sa pobili, ale ostali priateľmi. Jeho priateľ si ju vzal za ženu, ale neskôr sa rozviedli, lebo mu nebola dosť dobrá Mali spolu syna Martina a mŕtvy si to zariadil tak, aby mohol bývať s ním. Potom sa znova oženil so svojou sekretárkou, veľmi atraktívnou ženou. A práve ona bola zlom v ich priateľstve.
O mŕtvom štátnikovi sa rozpráva, že bol zbabelý vo vojne. Frank si ho však pamätá ako odvážneho, uvážlivého a pokojného vojaka. Bol však až zbytočne krutý. Frank mu veľmi A dlho zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži.
Prvým skutočným smútkom za zosnulým, bol smútok Martina, ktorý pracoval ako cestár. Frank ďalej spomína, že v posledných rokoch jeho priateľ nedôveroval nikomu. Chcel mať všetku moc vo svojich rukách. Počas svojho pôsobenia urobil i veľa nesprávnych rozhodnutí, ale vinu vždy zvalil na iných. ,,Čistil. Čistil a čistil. Osvedčil sa. Poslali ho vyčistiť zasvinený kraj. Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. Neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikto nebude volať na zodpovednosť. Tak rúbal. Triesky lietali. Vyrúbal kraj, povolali ho vyššie. Prerúbaval sa od spodku. Podtínal pozíciu doktor kabinetu.
Obával sa atentátu. Vtedy mu už na ňom nezáležalo, ale prišlo mu ho raz ľúto, keď urazil cudzieho diplomata. Pozval ho do svojej vily na koňak, štátnik sa opil a Frank ostal osamote s jeho druhou ženou, ktorá ho očarila svojim pôvabom. Jeden druhého však nemali radi.
Medzi ľudom sa šíria správy, že štátnik zomrel na urémiu (krv v moči) nebezpečná a nepríjemná choroba, ale ako oficiálna príčina smrti bola vyhlásená leukémia. Na tom mal zásluhu Galovič, ktorý ovplyvnil troch lekárov, aby vystavili falošný úmrtný list. Na čestnú stráž prichádza aj Miklík, ktorého prezívali Muklík. Od malička žaloval a bol udavačom. Nebol v spoločnosti obľúbený a nikto ho nemal rád. Písal do novín, vždy to, čo vyhovovalo danému režimu a čo nebola pravda.
Frank navštívil Margitu i jej syna Martina.
Cestou domov sa zastaví v bare Manhattan, v ktorom robí Licka a stretnú tu profesora Fondu, S ktorým spomínajú na ich bývalého priateľa. ,,Keď sa s ním bližšie zoznámiš, vnikneš do dobrodružstva, ktoré sa volá svetové dejiny. Pochopíš z nich všetko“. Aj dnešok?
,,Aj dnešok. Práve dnešok. Je neuveriteľné ako sa za podobných historických situácií opakujú tie isté chyby. Od čias lovu mamutov. Človek je ešte vždy v svojej podstate lovcom mamutov. Mamutov už dávno niet ale človek ešte vždy chce uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto podstatu maskovali“.
Na pohreb sa so štátnikom prídu rozlúčiť aj Veronika Hatalová (stará učiteľka) i Judita, partizánske dievča, ktoré malo vo vojne zápletku so štátnikom. U Juditiných rodičov našiel štátnik svoj úkryt. Obaja jej rodičia boli lekárnici, ale neskôr ich zničil lebo si myslel, že sú to špióni. Myslel si to preto lebo jej otec si dopisoval s jedným Izraelčanom.
4 Záver:
Napriek tomu, že na pohrebe nikomu neprišla štátnikova smrť ľúto, tak Frankovi ho však bolo ľúto: ,,Dopustil sa nejednej hanebnosti, neraz zneužil moc, ktorá mu nepatrila, zapríčinil nejedno nešťastie. Jeho motívy, jeho kroky neboli vždy dôstojné, ale vyplývali z ľudských, i keď nie správnych a čistých pohnútok. Bol to predsa len človek. Chybujúci. Možno aj biedny a nešťastný človek“.
Zdroje:
Obert, V., Ivanová, M., Špaček, J., Hochel, I.,: Literatúra pre štvrtý ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava: Litera 1996 - Kniha Ako chutí moc – Ladislav Mňačko -
|