Alexander Solženicyn Súostrovie Gulag

Alexander Solženicyn – SÚSTROVIE GULAG dielo ma 7 častí rozdelených do 3 kníh. Každá časť má niekoľko kapitol s názvom charakterizujúcim obsah kapitoly. Opisuje tu udalosti a režim v ZSSR. Úvod
Túto knihu začal písať v roku 1958. GULAG je skratka slov Glavnoje upravlenije lagerej – Hlavná správa táborov. – pól krutosti tej čudnej krajiny zemepisom rozkmásanej na súostrovie. V tejto knihe sa nepíše o vymyslených osobách, ani o vymyslených udalostiach. Ľudia a miesta majú autentické mená. Písal o tom, čo zakúsil na vlastnej koži, čo sa mu uchovalo v pamäti, čo videl a počul – materiál na knihu mu ponúklo rozprávaním, spomienkami a listami asi 227 mien.

I. ČASŤ – VÄZENSKÝ PRIEMYSEL
1. kapitola – Zatknutie Autor opisuje zatknutia nepohodlných ľudí v ZSSR ( odvedú vás z nemocnice s 38 horúčkou – ste zatknutý, odnesú vás z operačného stola, zatkne vás sprievodca, taxikár, pracovník sporiteľne, uvádzač v kine – všetci zatýkajú). Zatýkali nevinných ľudí, ktorí na to neboli pripravení. Taktiež opisuje aj svoje zatknutie, keď bol na fronte WW2. Hovorí, že on zažil najľahší spôsob zatýkania, pretože ho nevzali od blízkych. Kontrarozviedčici sa nevedeli orientovať podľa mapy, tak on doviedol do väzenia. 2. časť – Dejiny našej kanalizácie Autor opisuje riavy – transporty na nútené práce, masové zatýkanie. Na starosti ho mali ORGÁNY – polícia, GPU – NKVD a Správa táborov osobitného určenia. V. I. Lenin vyhlásil spoločný jednotný cieľ: „očistenie ruskej krajiny od všetkého škodlivého hmyzu.“ Do tejto širokej definície hmyzu patrili: členovia zemskej samosprávy, pracovníci kooperatívneho hnutia, všetci majitelia domov, pedagógovia, cirkevné farské rady, inteligenti, študenti...Všetkých zatýkajú podľa §58 – možno ho široko interpretovať ( v 6 bode nesúdili priamo za špionáž, ale za PŠ – podozrenie zo špionáže, NŠ – nedokázanú špionáž, SKVPŠ – spojenie, ktoré viedlo k podozreniu zo špionáže,, 11 bod nijaká organizácia nie je potrebná – dvaja ľudia si potajomky vymieňali myšlienky – to značí zárodok organizácie, čiže organizáciu...) Všetkých zatýkali na základe päťdesiatosmičky. Typický obraz tých rokov – koná sa stranícka konferencia na ktorej sa schvaľuje list oddanosti súdruhovi Stalinovi. Nastáva všeobecné nadšenie, tlieskanie prerastá do ovácií. Tlieska sa veľmi dlho, nikto nechce prestať – veľké riziko. A tak to ukončí riaditeľ papierne v jedenástej minúte. V tom momente prestali tlieskať aj všetci ostatní.

Ešte tej noci riaditeľa papierni zatkli a naparili mu 10 rokov..
3. kapitola – Vyšetrovanie Opisuje spôsob vyšetrovania. Začína sa vyšetrovať na základe očierňujúcich udaní. Každého zatknutého zavrú do väzenia a predvolávajú na výsluchy. Potom mu predložia vymyslené obvinenia, ktoré má podpísať. Niekedy, teda často ani nevie, z čoho je obvinený. Potom im prikázali zostaviť zoznam ľudí, ktorí s nimi v neexistujúcej organizácii spolupracovali. Čím bolo viac mien, tým menej bolo mučenia. Mučenie bolo rôzne. Mali psychologické metódy – vyšetrovanie v noci = vytrhnutie zo spánku, presvedčovanie srdečným tónom, predbežné poníženie ä vzali šaty a nahú postavili do boxu – dozorcovia pozerali cez otvor), zastrašovanie, klamstvo, zneužívanie citov k blízkym ľuďom a fyzické metódy – šteklenie, hasiť cigaretu na tele obvineného, svetelná metóda (silné žiarovky na malú miestnosť a biele steny – zapálené viečka, mali si vykopať vlastný hrob a sedeli v ňom niekoľko dní, box s plošticami, karcery „nech je v cele akokoľvek zle, karcer je vždy ešte horší – týranie hladom a chladom., bitie, ktoré nezanecháva stopy
4. kapitola – Modré lemovky „Nie, to treba prežiť, čo znamená byť modrou lemovkou! Hocijaká vec, čo uvidí, je jeho! Hocijaký byt, ktorý si vytypoval, je jeho! Hocijaká baba je jeho! Hocijakého nepriateľa zmetie z cesty! Zem pod nohou je jeho! Nebo nad je jeho, modré!“
5. kapitola – Prvá cela – prvá láska Opisuje väzenie. V každej cele je jeden donášač. Hovorí, že on mal zmysel na odhad ľudí, čo mu pomohlo prežiť „ 8 rokov väzenia, 3 roky vyhnanstva a ďalších 6 rokov ilegálnej spisovateľskej práce. Celých 17 rokov som sa bez uváženia zdôveroval desiatkam ľudí – a ani raz som sa nezmýlil.“ Hovorí o jedle, „podávajú ho jedno po druhom o 13 a o 16 – potom 21 hodín len spomínaj“. A aké majú možnosti: ísť na prechádzku, čítať knihy, rozprávať si navzájom o minulosti, počúvať a učiť sa, škriepiť sa a vzdelávať. Odmenou je obed, pozostávajúci z dvoch chodov. Fantastické. 6. kapitola – Tá jar rok 1945 – spomína vojakov Červenej armády „ Za to, že vojak nechcel umrieť od nemeckej guľky, musí po zajatí umrieť od sovietskej! Niekomu sa dostáva od cudzích, nám od vlastných“. Keď došli zo zajatia, hneď ich zatvárali za špionáž.
7. kapitola – V strojnom oddelení Výšku trestu mala na starosti OSO – osobitná porada. Jeho podstata je trojjediná. Pracuje bez zákonov a nikto o ňom nič nevie. Vytvorilo si pre seba písmenkové §.

(NPGG – nelegálny prechod štátnej hranice, KRD – protirevolučná činnosť, PŠ – podozrenie zo špionáže, SOE – sociálne nebezpečný živel, ČS - člen rodiny – človeka odsúdeného podľa niektorých skratiek)
8. kapitola – Zákon ako dieťa Opisuje činnosť Čeky ČK – vykonávala rozsudky mimo súdov. Opisuje niektoré prípady, ktoré súdila ČK
9. kapitola – Zákon mužnie Zákon sa začal zaoberať inteligenciou. Opisuje proces eserov. Na Povolží vypukol hladomor – použili ho na potlačenie cirkvi. Navrhli aby cirkev obetovala niektoré veci z kostolov ako obeť pre hladujúcich. Súhlasili. Na Povolží zatiaľ jedli trávu, podošvy a obhrýzali zárubne dverí...
10. kapitola – Zákon dozrel Podrobnejšie rozoberá záškodníctvo – za všetko môžu inžinieri. „Inžinieri, ktorí sú na slobode a zatiaľ sa nedostali do väzenia, musia po súdnej diskereditácii celého inžinierskeho stavu čulo pracovať, východisko nemajú. Všetko je zlé. Zlé je áno, zle je nie. Zle je dopredu, zle je dozadu. Ponáhľali sa – záškodnícka unáhlenosť, neponáhľali sa, záškodnícke narušovanie tempa a termínov. Rozvíjali odvetvie opatrne – úmyselné spomaľovanie, sabotáž, podriadili sa skokom rozmaru, záškodnícka disproporcia. Oprava, zlepšenie, kapitálová príprava – umŕtvovanie kapitálov, práce až do opotrebenia zariadenia – diverzia!
11. kapitola – Trest smrti Zo začiatku udáva krátke dejiny trestu smrti. 2 a pol bol zrušený. Opisuje pocity odsúdencov (Odsúdenci musia trpieť chladom. Musia spávať na cementovej dlážke, pod oknom sú mínus tri stupne. Kým ich popravia, môžu zamrznúť. Trpia nedostatkom miesta a vzduchu. Do cely pre jedného človeka natlačia sedem ,menej spravidla nebýva, 10, 15 i 28 odsúdencov na smrť.). Vykladá to na Vlasovovom príklade: 5 dní čakal na potvrdenie rozsudku a potom ho prevážali z miesta na miesto. Zakotvili vo väzení v Ivanove. Boli tu 4 cely smrti – pre 2 ľudí, ale napchali tam aj 16. Sú tu napchatí už dlho a nič sa nedeje. V noci zažívajú šoky, keď dozorcovia otvárajú dvere a napomínajú pre blbosti. Pri vyberaní obete sú ostatní šťastní, že to nie sú oni. Vlasova nakoniec ani nepopravili, ale odsúdili na 20 rokov v nápravno-pracovných táboroch a ďalších 5 rokov ho pozbavujú občianskych práv.
12. kapitola – Ťurzak Opisuje väzenie – ostrog. Ťurzak je skratka pre väzenský trest. Väzeň má číslo – menom ho nik neoslovuje, žandári tiež nič nehovoria. Väzni sa búrili hladovkami. Zo začiatku im to pomohlo, lebo väznitelia sa boja verejnej mienky (roky 1912 – 1913). Ale v roku 1928 zas vypukla nová hladovka – dozorcovia po niekoľkých dňoch vtrhli do ciel zbili zoslabnutých väzňov. Napr. niekto hladoval 24 dní a potom zomrel.

Proti hladovke mali prostriedky: ignorácia, klamstvo (povedali, čo chceli počuť), násilná umelá výživa (tento postup veľmi pripomína znásilnenie – a skutočne, znásilnenie to aj je: 4 chlapiská sa vrhnú na slabú bytosť a musia ju obrať o jediné, na čo sa podujali – stačí, aby ju obrali raz, potom už nie je dôležité, čo s ňou bude ďalej. Znásilnenie tu má za následok aj podlomenie vôle: nebude podľa tvojho, ale podľa môjho, lež a podrob sa. Ústa roztiahnú doštičkou, rozšíria škáru medzi zubami, zasunú hadincu: „Pregĺgajte!“ Ak človek odmieta, hadicu zasúvajú ďalej a výživný roztok vteká rovno do zažívacieho traktu. Potom ešte urobia masáž brucha, aby sa väzeň nepokúsil zvracať. Pocit mravnej zneuctenosti, sladkosti v ústach a radostného vstrebávania žalúdka je príjemný ako rozkoš.)

II. ČASŤ – VEČNÝ POHYB
1. kapitola – Plavidlá súostrovia Opisuje transport vlakom. Vagón má 9 kupé – 5 pre väzňov a ostatné patria obsluhe. Opisuje stalinské kupé pre 11 väzňov – ale napchali tam ešte raz toľko. Píše, že cesta trvala niekedy aj 7 dní. Počas cesty dostávajú haring a kúsok chleba. Na teplé prívarky nemajú nárok, a vodu nedávajú (chceli by ísť na WC a to by zdržovalo). Sú v nechutných a špinavých podmienkach majú problémy s fyziologickou potrebou. Vo vozni opisuje aj boj o dobré miesto na vrchných pričniach kde sú tzv. banditi – spravodlivo odsúdení kriminálnici, ku ktorým sa dozorcovia správajú lepšie ako k politickým väzňom. Banditi sa spájajú s dozorcami a okrádajú politických o slušné oblečenie a predmety. 2. kapitola – Prístavy súostrovia Väzenia sú preplnené. Keď chcú spisovatelia napísať o väzení to najočierňujúce – spomenú vedro na fyziologickú potrebu. Majú problémy s hygienou, jedlom.. Opisuje svoj príchod do väzenia – v prístave sa tešia, že sa konečne vystrú a budú mať prevarenú vodu, horúci prívarok. Ale tu ich rozdeľujú do ciel. Cela nie je ešte plná – ulička nieje zaprataná – pod pričňami je dosť miesta. Na pričniach – to sú najlepšie miesta – sú banditi. Zaliezli pod prične – doslova, lebo sú nízko. Ale prišli mladiství. Vzali im vrecúška so slaninou, chlebom a cukrom. Požiadal bossa o lepšie miesta. Porovnáva tábor s väzením. „Väzenie: hoci nemajú čo jesť, žijú si veselo. V ustavičnom ruchu, striedaní stoviek ľudí, v otvorenom rozprávaní príbehoch, pri nenútených rozhovoroch sa človek osvieži, prevetrá, uvoľní. Táboroví starousadlíci hovoria na presúvanie ľudí: len si to neškrab! Dávajú ti síce len základnú, zaručenú dávku jedla, zato sa tu nenarobíš. A keď nie je v cele nadbytok ľudí, aj si môžeš do sýtosti pospať.“ Neverte nikomu, iba sebe samému! Obzerajte sa, či sa niekto k vám nezakráda, aby vás uhryzol. A najhlavnejšie – usilujte sa vykrútiť zo spoločných prác! Sú to hlavné, základné práce čo sa vykonávajú v danom tábore – pracuje tu 80% ľudí a všetci zomrú.

Večne hladní, mokrí a bez topánok.
3. kapitola – Karavány otrokov Prípravy väzňov pred odvedením do GULAGU. Chcú utajiť pred verejnosťou naloženie väzňov do vagónov. Všetci vedia, že sa zatýka denne, každú hodinu, ale nikto sa nesmie dozvedieť koľko ich vlastne je naozaj. Všetko sa väčšinou odohráva v noci, a aby to stihli, treba ich vyvolať z ciel už ráno, spraviť im prehliadku – odoberú im všetky špagátiky, opasky, remienky. a poučia, a potom celé hodiny stoja na dvore, aby sa náhodou nepomiešali s ostatnými väzňami. Väzni potom s úľavou nastupujú do dobytčieho vagóna, pretože eskorta nad nimi dokazuje svoju moc aj v poveloch. No nebezpečnejší je transport na lodi. Chlieb splesnel, voda nie je, a všetko spestrovali rôzne morské choroby. Ďalej to bol peší transport. Ak niekto nevládze a nepostaví ho ani palica, ktorá mláti všetko čo zasiahne, jeden z dozorcov zostane a neskôr dobehne transport ale len sám.
4. kapitola – z ostrova na ostrov Opisuje svoj transport. Išiel vlakom s eskortujúcim. Má sa správať nenútene. Keď si k nemu prisadol nejaký mladý chalan a ponúkol ho pivom, vypil aj keď vedel, že eskorta sa pozerá. Ale na slobode sa necíti dobre, chce sa dostať na súostrovie. Hovorí, že neustále prichádzajú noví zajatci. Potom hovorí o kostole, ktorý prerobili na väzenie. Tieto cely boli brutálne. Väzni spali na kachličkách na zemi, nemali pre nich ani šálky ani lyžice, preto jedli z dlaní alebo im to liali priamo do úst, vreckoviek.. Jedinú výhodu mali, že mohli mať 3x denne žbrndu – niečo teplé. Nemohla sa vytvoriť stála zostava väzňov, pretože toto bolo len prechodné väzenie pre tých, ktorých práve priviezli.

III. ČASŤ VYHLADZOVACO-PRACOVNÉ....
1. kapitola – Aurorine prsty Hovorí, že v Gulagu zomrelo 66,7 mil. ľudí. Rozoberá ŠTA, je veľa väzňov a málo prídelových dávok (na 195 tis. väzňov – 100 tis. dávok)
2. kapitola – Súostrovie vzniká z mora Tu opisuje vznik prvého z gulagov na Soloveckých ostrovoch. Tento ostrov považovali za svätý, pretože ho obývali mnísi a nebola tam dravá zver. Bol zastavaný rôznymi kaplnkami, pustovňami, kostolmi...Z kláštora vyhodili mníchov a urobili z neho väzenie. Mnísi, ktorí tu žili mali už viac ako 80r. a prosili ich, aby mohli zomrieť v „svätej zemi“ , ale vyhodili ich všetkých okrem tých užitočných = rybári, odborníci na dobytok, nakladač kapusty – im pridelili osobitný kútik mimo tábora. Hovorí, že zo Soloviek sa nedá utiecť, ale podarilo sa to jednému chlapovi a neskôr aj skupinke 5 ľudí.

V Anglicku začali vychádzať knihy: BESSONOV – Mojich 26 väzení a útek zo Soloviek. vyšla teda v Európe, Nemci vyčítajú, že zveličujú, lebo u nich boli Solovky vykreslené ako raj. Komisia to išla prešetriť. Nič nezbadali, ale poslali tam proletárskeho spisovateľa (20. júna 1929) MAXIMA GORKÉHO – väzni ho očakávali ako amnestiu. Vedenie sa znepokojovalo, snažili sa zakryť svinstvá. Väzňom dali do rúk noviny, ale Gorkij si všimol, že ich držia hore nohami a otočil ich- všimol si! Nádej, že len tak neodíde. Potom išli do detskej kolónie. Deti tu mali svoje matrace a spali na oddelených lôžkach. Jeden 14-ročný chlapec ho požiadal, nech s ním zostane len sám, že mu povie pravdu. No porozprával mu o karceroch, mučení, .. Po 3 dňoch pobytu Gorkij odplával a chlapca odstrelili...
3. kapitola – Zo súostrovia sa šíria metastázy v r. 1928 je málo väzníc, treba prichystať viac táborov pred plánovaným hojným zatváraním. Okrem toho zariadiť nútené práce – väzni ale nezarábajú, len prinášajú hospodársky úžitok. Opisuje 1. veľkú stavbu súostrovia – Bielomorský kanál. Stavbu vyhlásili za súrnu, dali im málo času. Nemajú dobré podmienky, teda nemajú žiadne stroje, traktory, žeriavy,.. Primrznuté balvany vyťahujú sieťou a lanom. Nemajú ani píly, sekery – vykyvujú stromy. Železo nahrádzajú drevom. V prvú zimu z roku 1931-32 vymrelo až 100 000 ľudí. Hlavné sú zápočty – započítavanie jedného odpracovaného dňa za viac ako jeden deň trestu. 4. kapitola – Súostrovie kamenie v r. 1937- Súostrovie sa veľmi upevnilo, prudko stúpol počet jeho obyvateľov. Mnohomiliónové doplnenie bolo roľnícke. Začleňovali sem celé osady, ktoré obohnali ostnatým drôtom a stali sa z nich táborové strediská. Sprísnili režim súostrovia. (zrušili zápočty, pracovné kolektívy zakázali...). Zločincov huckali na 58 – odmeňovali ich, banditi sa stávali vnútrotáborovou políciou. V r. 1938 bol rozoslaný tajný pokyn – znížiť počet uväznených, ale nie ich prepustením. Opisuje sprísnenie režimu – tí čo neplnili normu boli trestaní, v zime ich vyzliekli a oblievali studenou vodou, v lete tiež donaha a zviazaných vydali napospas komárom. Začali hromadne odstreľovať (v Serpantinke 30 – 50 ľudí denne)
5. kapitola – Na čom stojí súostrovie Porovnáva terajších väzňov s nevoľníkmi.

Nevoľníci: pacovali od svitu do mrku, nedeľa bola svätá aj všetky veľké sviatky aj hody, žili v stálych chalupách – vedeli, že tu ostanú a je to ich mali vlastného koňa, sekeru, kosu, nádoby, odev a kravu alebo kozu na mlieko, sliepky, boli to otroci, ale boli sýti, žili v rodinách, nepresťahovávali ich v chvate, statkár ich z nutnosti šetril – stáli ho peniaze... Väzni: pracujú od tmy do tmy (a to ešte vždy nekončia), sviatky nemajú vôbec – niekedy majú voľné nedele, nevie v akom baraku bude bývať zajtra, musí odovzdať svoj odev, nesmie mať misku, nožíček, väzňov odtŕhali od rodín, sťahovali ich narýchlo (20 min.), nikto ich nešetrí (keď jeden umrie nahradia ho inými)
6 kapitola – Priviezli fašistov! Fašistami nazývali odsúdených podľa päťdesiatosmičky. Opisuje svoj dovoz do jedného z táborov. Jak mu bolo ťažko. Hrozne raňajky – šči, šči zo žihľavy – nejedlé. Stal sa smenovým majstrom v hlinisku – má tu 20 ľudí, banditi odmietajú pracovať, je zdeptaný. Bol zosadený, chce pracovať ako účtovník, ale nedovolia mu to. Tak pracuje v hlinisku. Prší a oni majú osievať hlinu. Robia zbytočnú, nezmyselnú prácu, naberajú hlinu rukami. Je tu veľký hlad – keď raz pršalo, schovali sa pod nejakú striešku, kde bolo uhlie, už tam boli ďalší 2 väzni a jedli niečo. Z uhlia si vyhrabávali „morskú hlinu – nepomôže ani neuškodí. No keď z nej požuješ k dennému prídelu kilo – ako keby si sa nažral“.
7. kapitola – Domáci život Život domácich pozostáva z roboty, roboty, roboty, hladu, chladu. Ak nejdeš do práce pre „nedostatok oblečenia“ – 600 g. chleba máš istých, ale keď robíš v mraze 10 – 13 h. môžeš robiť čo chceš, viac ako 300 g. nedostaneš. Zväčša bývajú v stanoch – dvojposchodové holé dosky. V noci primŕza k stanovému plátku čiapka, ženám vlasy. Hovorí niečo o OS – oddychové stredisko – 2 týždne dovolenky, otvárajú ich potajomky, sú nespravodlivé (za vyše rok by ním prešli všetci, ale niektorí sú tu viackrát, iní vôbec). 8. kapitola – Žena v tábore Túto kapitolu začal tým, že ženy to berú trochu inak. A že útrapy znášajú v priemere ľahšie a hlad ich tak nezdolá. Nevedel pochopiť, ako mohlo Naďu rozhádzať, že na výsluch si obula 2 nerovnaké pančuchy a vypočúvajúci jej hľadel na nohy. Príchod do tábora začína kúpeľom – zašiváci si ich prezerajú ako tovar a rozhodujú sa, kto si ktorú zoberie. Existuje tu „pohlavná nenávisť“ – muži závidia ženám, že si dokážu získať chlieb a nemusia sa živiť z odpadkov. Je to ponižujúce, hľadajú niekoho za pol kila chleba. Odvedú ho do baraku, na svoju poschodovú pričňu zavesia z 3 strán plachtu a tvrdo si zarábajú (názov šiatrová žena). V tomto baraku žije ďalších 500 žien, je špinavý. Veľakrát ženy nemajú plachty. „Chodili ta nielen muži, ale aj mladiství, 12 – 13 roční chlapci sa ta chodili učiť.“ Nie každej robia návrhy – má to brať ako poctu.

A keď odmietne – je to osudová chyba – môžu ju dať na kolektívnu prácu. Potom hovorí, že existuje aj ženská brigáda. Tam musia robiť všetko. Ženy už nevyhľadávajú vášne, ale je tu tzv. netelesná láska. Sú pobláznené kvôli náhodnému úsmevu. Hľadajú uspokojenie vlastnej potreby o niekoho sa starať, niekoho zohriať, opraviť mu košeľu. Existujú tzv. táborové manželstvá – môže ich rozbiť dozor, vedenie ale aj narodenie dieťaťa. Ženu prenesú do iného tábora mesiac pred pôrodom. Potom idú do tábora pre matere. Po roku presunú dieťa do domova a matky si ich dosť zriedka berú. Niekedy udeľujú matkám amnestiu. Ak dostali preukaz a lístok na vlak, často nechali dieťa na stanici. Hovoril o krutej situácii kedy je ťažko začať odznova, nemajú prácu, byt a dieťa všetko len zhoršuje...
9. kapitola – Zašiváci Boli to ľudia, ktorí odišli zo spoločných prác alebo sa na ne nedostali. Ich postavenie ich nevyčerpáva, naopak môžu z neho ťažiť (kuchári, skladníci, lekári, krajčíri,..)
10. kapitola – Namiesto politických Zatvárali podľa § 58 bod 10 – bol všeobecne dostupný. „Zaradiť niekoho do 58 bol najjednoduchší spôsob ako človeka zlikvidovať, odstrániť rýchlo a navždy. Čím viac pokojných ľudí, tichých od politiky vzdialených, ba aj negramotných bolo vzťahovaných do víru nezaslúženého trestu a smrti, tým sivejšia a nesmelšia sa stávala 58, strácala akýkoľvek, aj ten posledný politický zmysel a menila sa na stratené stádo stratených ľudí.“
11. kapitola – Verní Tí, ktorí napriek uväzneniu, posmešnému vyšetrovaniu, nezaslúženému rozsudku a potom zničujúcej táborovej existencii, napriek tomuto všetkému si uchovali komunistické vedomie. V r. 1937 začali zavierať verných ortodoxných. Používali rovnaké metódy – mali spísať zoznam spolupracovníkov, a títo písali, „ pretože čím viac zavrú, tým skôr hore pochopia chybu!“ Snažili sa pospomínať všetky priezviská...Ich nevyhnutná morálka je: „Sedím za nič a teda som dobrý, ale všetci naokolo sú nepriatelia a sedia právom“. Opisuje ich vzťahy: k táborovému režimu – nič nevyčítajú obracajú to len na dobré, vzájomné vzťahy s táborovým vedením – len tie najúctivejšie, pretože aj oni sú členmi strany a robia to, čo musia, vzťah k práci – schvaľujú prácu, ale sami sa snažia dostať za zašivákov, vzťah k útekom – nikdy neutekajú, odsudzujú ich a udávajú, vzťah k ostatným odsúdeným podľa §58 – nedávali sa s nimi dohromady, pohŕdali nimi, vzťah k donášačstvu – najsprávnejší spôsob ako pomôcť štátu, vláde
12. kapitola – Klop – klop – klop Opisuje donášačstvo.

Keď si vás vyhliadli, museli ste už donášač či chcete alebo nie. Donášačom môže byť ktokoľvek. Opisuje svoju situáciu. Veľmi sa snažil vynikať, nezapadnúť medzi väzňov – neobliekať sa ako oni – chyba. Rýchlejšie si ho všimli, priviedli k zmocnencovi. Má útulnú izbu, hrá mu tichučko rádio, je tu teplo, - útok na psychiku. Začal výsluch. Nakoniec podpísal, musel si vymyslieť prezývku – VETROV. Sľúbil sa však, že bude informovať len o útekoch banditov.
13. kapitola - Dal si kožu, daj druhú! Druhý táborový trest (najčastejšie v r. 1937-38). Neberú za niečo, ale pretože. Nesmieš sa sťažovať, pretože ti naparia nový trest.
14. kapitola – Zmeniť osud ľudia sa snažia utiecť. Lenže sú zmanipulovaní. Čakajú amnestiu. Raz bombardovali vozeň s transportom. Stráže utiekli, ale väzni zostali čakať. Báli sa, za útek dávali ďalších 10 rokov. Ale úteky museli byť. Využívali vymyslené situácie – odstrašujúce prípady. Zriedka je počuť šťastný príbeh o podarenom úteku. Jednému staršiemu mužovi sa podarilo utiecť. Aj to mu pomohlo, že v transporte našiel svojho umierajúce priateľa o ktorom všetko vedel. Vzal mu doklady a prežil aj vojnu. Chcel vidieť svoju dcéru. Tá ho síce neudala, ale vyhnala ho. Nemal už nikoho, žil bezcieľne, stal sa z neho tulák a narkoman. Raz to prehnal s hašišom – skončil v nemocnici a v omámení povedal svoje pravé meno – v r 1952 mu 10 rokov po úteku naparili 25 rokov.
15. kapitola – TS, BSR, ZSR TS – tresné samoväzby – udeľovali za čokoľvek: nevstal, neľahol si načas, nepozdravil.. Nemusí to byť cela – so strechou, dverami a zámkou. (zrub bez strechy alebo obyčajná jama). Je to určené na pár dní. BSR – barak sprísneného režimu – dlhodobejšie zaopatrenie. Jednoducho preto, že väzňa pokladajú za nebezpečného. Je osobitne ohradený drôtom, robia najťažšiu a najhoršiu robotu, samozrejme je v tom aj bitka. Väzni sú zúfalí, robia všetko preto, aby sa z tadiaľto dostali. (najpopulárnejšou vecou bolo hltať hliníkové lyžice, keď ich dávali k obedu. Každého, kto ju prehltol, vzali na rongen, a keď sa presvedčili, že neklame, že lyžica je naozaj v ňom, dali ho do nemocnice a otvorili žalúdok. Ktosi iný zasa nainfikoval v ústach niť /pretiahol pomedzi zuby/, navliekol do ihly a vtiahol pod kožu na nohe. Infekcia! Nemocnica! Bolo im už jedno, či bude gangréna, či nie, len sa dostať preč.) ZSR – zóny sprísneného režimu – oveľa horšie stravovanie. Práca: vzdialené kosenie sena, ťažba rašeliny na zaplavovanom území rieky, kameňolom a pálenie vápna. Väčšinou zatvárali za odmietnutie donášačstva. 16.

kapitola – Sociálne blízky Vzťah čekisti – zločinci. Zločinec, ktorý prijal čekistickú vieru je bastard, toho zločinci zabíjajú. Čekista, ktorý si osvojil psychológiu zločinca je energický vyšetrovateľ tridsiatych rokov alebo rozhodný táborový náčelník, vážia si ho, postupuje v službe. Opisuje najnezmyselnejší § 139 – nemôžeš sa brániť skôr ako tebe neublížia. Až keď si dorezaný, môže niečo spraviť.
17. kapitola – Maloletí Odsúdení podľa §12 – súdili deti od 12 rokov za krádež, násilie, zmrzačenie a vraždu. Lidu zavreli zato, že zbierala zrno čo sa vysypalo z nákladiaku. Dali jej len 3 roky ako poľahčujúcu okolnosť, že nerozkrádala socialistický majetok. Bývali v detskej kolónii. Dozorcovia ich bijú a držia v strachu. Ale dostávajú iný prídel – majú mlieko, maslo a mäso. Stávajú sa z nich zlodeji, nikto nemôže vynikať (byť výnimočný) a všetci skladajú prísahu – zlodejský pionier. Ich veľkou silou je beztrestnosť. Maloletí môžu vyzerať anjelsky, ale sú prešibaní. Sú zomknutí a krutí. V svorke sa vrhajú na jednotlivcov a okrádajú ich. Berú od invalidného starčeka jeho denný prídel a miznú. Ostatní väzni si to nevšímajú, ale naďaleko obchádzajú nebezpečnú zónu. Čím je obeť slabšia, tým sú neľútostnejší. Väzni ich nenávidia. (aj tak sú stratení, to vyrastá mor na ľudí. Treba ich potichu kántriť! Vypracoval spôsob: potajomky chytiť maloletého, zvaliť ho na zem a kolenami mu stláčať hrudník, kým sa neozve praskot rebier – ale nedokončiť to, takto ho pustiť. Taký maloletý má už smrť na jazyku, no ani jeden lekár nepochopí, o čo ide. AC. takto odpravil na druhý svet niekoľko maloletých, až kým jeho samého nezbili na smrť.)
18. kapitola – Múzy v Gulagu V Gulagu je možné všetko. Sú tu noviny, tlač vo väzení. Opisujú tábor v rozkvete a hojnosti. Zima je tu 9 mesiacov a ostatné úbohé leto. Náčelníka kultúrno-výchovného oddelenia KVO napadne, že zóna vyzerá škaredo. Cez voľnú nedeľu vyženie väzňov do záhradky nech nasadia mach a tak, ale aj tak tu nič nerastie. Pre KVO sú najvýznamnejší výtvarníci – ich obrazy si vyvesujú doma alebo predávajú. Prozaici v tábore nebývajú, verše sa šepkajú vrývajú do pamäte, ale nie próza. Na papier to je nebezpečné, ak vás prichytia, ďalších 10 rokov alebo karcer. V povojnových rokoch prešli Súostrovím herci známych mien (Tokavská, Zoja Fiodorova...)
19. kapitola – Väzni ako národ (etnografická štúdia Fana Fanyča) Chcel dokázať, že tvoria spoločenskú triedu, osobitný samostatný národ. Spoločné územie – v Tichom oceáne ostrovčeky, kde iné národy nežijú.

Ekonomické zriadenie – pri transportoch z ostrova na ostrov sa ničomu nečudujú, hneď konajú bez chýb a hlúpych otázok. Podnebie – vždy polárne, sama zima. Vonkajší výzor – muži sú ostrihaní, dáva im to surový, anonymný výzor. Sú napätí, neprívetiví. Spôsob reči – akoby pichali tónmi, zlý a posmešný, nikdy nie srdečný. Vzťah k erárnej práci – vedia, že všetku robotu neurobia, robota je pre sprostých. Nerob dnes to, čo môžeš robiť zajtra. Väzeň pracuje len preto, aby nejako zabil deň. Ak aj náhodou spravia čo mali, nemôžu len tak sedieť, vždy im niečo dajú navyše. Vzťah k vedeniu – očividne ho poslúcha, nikdy sa neškriepi. Ale v skutočnosti ním pohŕda. Najdôležitejšou podmienkou v životnom boji je tajnostkárstvo. V gramatike len zriedka používajú budúci čas, nie sú si istí zajtrajškom. Duševná vyrovnanosť – vždy sú pripravení na najhoršie. Ľahkovernosť – všetci veria v amnestiu. Rozprávať o minulosti – nehovoria o dnešku a tajomstvách, ale o tom ako sa sem dostali. Vcelku hovoria o súostroví: Kto tu nebol – ten bude, kto bol – ten nezabudne. Majú vlastnú lexiku (humus – jedlo, cibule – hodiny...). Skúmanie sa podarilo, hypotéza je dokázaná. V polovici 20.st. bol objavený celkom nový, pre všetkých neznámy národ, v etnickom rozsahu niekoľko miliónov ľudí.
20. kapitola – Psia služba O táborových šéfoch (aj väznitelia). Šéf nemôže byť dobrý človek, hneď by ho vyhodili. Základné všeobecné znaky šéfov: nadutosť – žije na ostrove, je nepochybne prvý. Tuposť – je najmúdrejší, nemusí sa nič učiť. Samovláda, despotizmus – nezmyselné príkazy. Lakomstvo – obohacujú sa na účet bezplatnej práce väzňov, využívajú ich aj vo vlastnej domácnosti. Cez vojnu ale boli aj dobrí dozorcovia, lebo títo museli ísť na fronty a oni tam dosadili starčekov a chorých. Boli láskaví, dobromyseľní – po vojne ich demobilizovali.
21. kapitola – Svet okolo tábora Blízko neho musí byť osada slobodných. To sú väčšinou tuláci, odkundesi, ľudia po rozpade rodiny.
22. kapitola – Staviame Práca väzňov je výhodná pre štát a spoločnosť. Tábory boli neopakovateľne výhodné pokornosťou otrockej práce a jej lacnotou – nie, ani nie lacnotou, ale bezplatnosťou, pretože za antického otroka sa predsa platilo peniazmi, no za táborového väzňa neplatil nikto. Väzňov využívajú – dávajú im viac práce. Dozorcovia sa chcú obohatiť vo voľnom čase ich nútia pracovať v skleníkoch a odovzdávať zeleninu...Väzni robili úplne všetko: budovali mestá, stavali železnice, cestné trate, hydroelektrárne, pracovali v závodoch, dobývali rudy, uhlie,..

Ľahšie sa dá vymenovať, čím sa väzni nikdy nezaoberali: výrobou salámy a cukrárenských výrobkov.