Potom sa išli zhovárať na lúku, o obchode a vôbec o pomalom skle, lebo Selina sa v pomalom skle nevyznala. Keď jej Hagan vysvetlil všetko o pomalom skle, odbehol domov, pretože sa mu zdalo, že Rose niečo od neho chce. Zatiaľ čo autor vypisoval šek, kvapla mu naň veľká kvapka, ktorá sa po ňom rozprskla. Odišli na podstienok k domu, pretože začalo pršať, a tentokrát cez okno do domu videli malé asi sedem ročné dieťa hrajúce sa s hračkami, potom prišla Rose a dieťa odniesla. Selina zabudla na deku, ktorú nechali von tak, išla po ňu a odniesla ju k Haganovi. Autorové slová „Selina!Neotváraj!“ ju nezastavili a to, že nakoniec dvere otvorila ich obidvoch veľmi nemilo prekvapilo. Bol to absolútny neporiadok, neumytý riad, špinavé šaty a všeličo iné na rôznych kôpkach. To sa nedalo ani zrovnať s tým čo videli cez okno. O chvíľu na to nechápajúcej Seline autor vysvetlil, že pomalé sklo funguje z oboch strán, svetlo vniká dnu, ale aj vychádza von. Dvere radšej zatvorili a prikázali si zabudnúť to čo videli. Čoskoro na to, prišiel Hagan a doniesol im pomalé sklo zabalené v plastikovom obale. Na Seline si všimol, že sa jej prsty prehrabávali v jeho duši. Po krátkej výmene sa pomaly rozchádzali. Hagan o chvíľu na to povedal „Nebola to moja vina, oboch ich zrazilo auto a ušlo. Pred šiestimi rokmi na hlavnej ceste do Obanu. Mám predsa právo, aby mi niečo zostalo.“. Autor prikývol a pomaly so Selinou odišli. Potom sa objali a autorovi jej objatie pripadalo ako nesmierny poklad.


Jazyková zložka:
V poviedke boli použité profesionalizmy (pomalé sklo) a archaizmy (hradská).