Publikácia „Reč ľudského tela“ prezentuje výsledky výskumu významných psychológov, ktoré jasne hovoria, že ľudské telo má svoj jazyk s príslušnou gramatikou a interpunkčnými znamienkami. Naše ruky, ramená, či nohy nehovoria o nič menej než náš jazyk a sú úprimnejšie. Ich prostredníctvom získavame až 65% informácií zo vzájomných rozhovorov. Niekoľko znakov tejto nemej reči máme vrodených, ďalšie sa môžeme naučiť. Potom budeme vedieť čítať myšlienky a budeme môcť vytušiť motívy konania iných. Stačí iba presne pozorovať: ruky vyjadrujú rôzne spojenectvá a nohy neklamú. Správne pochopenie reči ľudského tela je súčasťou poznávania ľudí v súkromnom a pracovnom živote, zároveň aj sebapoznávania. Za zakladateľa vedy o reči ľudského tela sa považuje anglický prírodovedec Charles Darwin. Americký vedci pozorovali prsty ľudí piatich kultúr na práve toľkých kontinentoch a prišli k pozoruhodným výsledkom: Austrálčania, Eskimáci, Indiáni, Afričania aj Indovia – všetci majú rovnaké základné gestá, základnú mimiku. Tieto znaky sú spoločným dedičstvom celého ľudstva. Ich znaky sú naučené, teda odpozorované. Gestá majú teda spoločný svetový jazyk, majú však aj svoje výrazne odlišné nárečia. Od tých čias sa veda o reči ľudského tela rozvinula a zozbierala viac ako milión neúmyselných gest. Prečo nedokážeme lepšie klamať? Čím vyššie je niekto na spoločenskom rebríčku, tým chudobnejšie sú jeho gestá. A naopak: čím je na tomto rebríčku nižšie, tým je bohatšia reč jeho tela. Čím sme starší, tým viac brzdíme reč nášho tela. Príklad: Ak dieťa klame, zakryje si rukou ústa. Toto podvedomé gesto sa vekom nestráca, iba sa mení. Ak dospelý klame, podvedomie mu prikazuje zadržať slová. Dospelí však nenasledujú podvedomie naslepo, ale stopnú gestá. Ruka síce smeruje smerom k tvári ale v poslednej chvíli zasiahne záchranná brzda. Ruka sa odchýli smerom k nosu, akoby svrbel nos. Podobne je to aj s inými gestami. Preto je u starších ľudí reč tela ťažšie čitateľná. Napriek tomu telo nedokáže klamať. Najťažšie je klamať vtedy, keď sa k nám niekto veľmi priblíži. Potom možno vnímať všetky signály, aj tie najmenšie – mikrosignály, ktoré už nedokážeme kontrolovať, napríklad zdvihnutie obočia, mykanie kútika úst, zúženie očných zreníc. Najčastejšie pocítime klamanie inštinktívne – medzi slovami a gestami je akýsi nesúlad, neprebiehajú synchronizovane. Reč svojho tela však dokážeme trochu zmanipulovať. Problém s klamaním je v tom, že naše podvedomie sa nedá tak ľahko spútať.