Edhard Thiel Reč ľudského tela
Publikácia „Reč ľudského tela“ prezentuje výsledky výskumu významných psychológov, ktoré jasne hovoria, že ľudské telo má svoj jazyk s príslušnou gramatikou a interpunkčnými znamienkami. Naše ruky, ramená, či nohy nehovoria o nič menej než náš jazyk a sú úprimnejšie. Ich prostredníctvom získavame až 65% informácií zo vzájomných rozhovorov. Niekoľko znakov tejto nemej reči máme vrodených, ďalšie sa môžeme naučiť. Potom budeme vedieť čítať myšlienky a budeme môcť vytušiť motívy konania iných. Stačí iba presne pozorovať: ruky vyjadrujú rôzne spojenectvá a nohy neklamú. Správne pochopenie reči ľudského tela je súčasťou poznávania ľudí v súkromnom a pracovnom živote, zároveň aj sebapoznávania. Za zakladateľa vedy o reči ľudského tela sa považuje anglický prírodovedec Charles Darwin. Americký vedci pozorovali prsty ľudí piatich kultúr na práve toľkých kontinentoch a prišli k pozoruhodným výsledkom: Austrálčania, Eskimáci, Indiáni, Afričania aj Indovia – všetci majú rovnaké základné gestá, základnú mimiku. Tieto znaky sú spoločným dedičstvom celého ľudstva. Ich znaky sú naučené, teda odpozorované. Gestá majú teda spoločný svetový jazyk, majú však aj svoje výrazne odlišné nárečia. Od tých čias sa veda o reči ľudského tela rozvinula a zozbierala viac ako milión neúmyselných gest. Prečo nedokážeme lepšie klamať? Čím vyššie je niekto na spoločenskom rebríčku, tým chudobnejšie sú jeho gestá. A naopak: čím je na tomto rebríčku nižšie, tým je bohatšia reč jeho tela. Čím sme starší, tým viac brzdíme reč nášho tela. Príklad: Ak dieťa klame, zakryje si rukou ústa. Toto podvedomé gesto sa vekom nestráca, iba sa mení. Ak dospelý klame, podvedomie mu prikazuje zadržať slová. Dospelí však nenasledujú podvedomie naslepo, ale stopnú gestá. Ruka síce smeruje smerom k tvári ale v poslednej chvíli zasiahne záchranná brzda. Ruka sa odchýli smerom k nosu, akoby svrbel nos. Podobne je to aj s inými gestami. Preto je u starších ľudí reč tela ťažšie čitateľná. Napriek tomu telo nedokáže klamať. Najťažšie je klamať vtedy, keď sa k nám niekto veľmi priblíži. Potom možno vnímať všetky signály, aj tie najmenšie – mikrosignály, ktoré už nedokážeme kontrolovať, napríklad zdvihnutie obočia, mykanie kútika úst, zúženie očných zreníc. Najčastejšie pocítime klamanie inštinktívne – medzi slovami a gestami je akýsi nesúlad, neprebiehajú synchronizovane. Reč svojho tela však dokážeme trochu zmanipulovať. Problém s klamaním je v tom, že naše podvedomie sa nedá tak ľahko spútať.
Neustále sa vyslobodzuje a koná automaticky. Preto sú pristihnutí najčastejšie tí, ktorí si dovolia klamať iba občas. Keď klamú, vyžaruje ich podvedomie veľmi veľa „nervóznej energie“. Tá sa mení na roztržité gesto, ktoré spochybní všetko, čo sa vyjadrilo slovami. Dá sa povedať, že ten, kto z profesionálnych alebo iných dôvodov zvykne odbočiť z priamej cesty pravdy a kultivoval reč svojho tela, dokáže klamať tak, že nie je jednoduché zistiť čo hovorí pravdu alebo nie. Ten, kto chce klamať a pôsobiť zároveň presvedčivo, musí potláčať všetky gestá. Podarí sa mu to iba čiastočne. Malé gestá, spomínané mikropohyby, sa nedajú tak ľahko zastaviť. Mykanie kútika úst, rozšírenie a zúženie zreníc, perly potu na obočí, zružovenie líc, žmurkania a tisíce ďalších gest dávajú najavo, že vec má nejaký háčik. Iba odborníci v odhaľovaní klamstva, psychológovia a vyšetrovatelia však dokážu vedome vnímať tieto mikropohyby, ktoré trvajú len zlomok sekundy. Ak má klamstvo zapôsobiť, najistejšou taktikou je vzdialiť telo z dohľadu. Ľahšie sa klame napríklad za písacím stolom. Najistejšie je to však cez telefón. Preto sa telefón často využíva na rozchody, výhovorky a rôzne iné klamstvá.
Sedenie alebo státie je vyjadrením postoja. Ten, kto chce odniekiaľ rýchlo odísť, nasmeruje podvedome nohy k najbližšiemu východu. Nohy však neukazujú iba smer, ktorým by sme sa najradšej pohli, ale prezrádzajú aj to, kto a čo nás zaujíma. Napríklad dievča v skupine voľne postávajúcich mužov vníma inštinktívne ich náklonnosť a bude sa tam zdržiavať dovtedy, kým ju budú registrovať. Ak nájde v skupine sympatického muža, jej nohy ukážu smer, ktorým ten muž stojí. Aj uhol, v ktorom sa dve osoby pri neviazanom rozhovore k sebe postavia, prezrádza veľa. Môže ďalšie osoby do rozhovory prijať alebo ich z neho vylúčiť. Rozhovor sa často začína v postavení tvaru trojuholníka. Ak sa počas rozhovoru dve osoby otočia smerom k sebe, je to jasná výzva pre tretieho aby odišiel. Symbolicky ho vylúčili z rozhovoru a jeho prítomnosť neberú ďalej do úvahy. Aj pri sedení, napríklad na gauči platí mágia uhla. Jasným znamením záujmu je pootočenie kolena k príslušnej osobe. Ak príslušná osoba opätuje náklonnosť, dá ju najavo tým istým kolenovým signálom. Dve osoby vytvoria takto pri sedení uzavretý kruh. Ak je tam ešte niekto tretí, môže sa do uzavretého kruhu iba vnútiť, a to tak, že zoberie stoličku a posadí sa oproti. Vytvorí tak z kruhu trojuholník.
Ruky prezrádzajú želania, pocity a signalizujú nálady.
Je to pre vás dostatočný dôvod aby ste v budúcnosti pozerali iným na prsty. Ruky sú mnohovravné a nevedia zamlčať nič ani vtedy, keď sú hlboko schované vo vreckách nohavíc. Zo zdanlivo bezvýznamnej a nervóznej hry prstov môžete čítať myšlienky. Ruky dávajú odpovede na otázky a robia ponuky aj vtedy, keď si vaši partneri pri rozhovore hryzú pery. Uvediem niekoľko príkladov: Prisaháme vždy otvorenou dlaňou. Dlaň otvorená smerom dohora symbolizuje prosbu o láskavosť. Je to ruka, ktorá nič neponúka ale prosí. Zároveň je prejavom spokojnosti s postavením, napríklad v zamestnaní, hlavne pri rozhovore s nadriadeným, pričom symbolizuje aj podriadenosť. Nadriadení to majú radi a láskavo s tým súhlasia. Ak šéf používa gesto prosiacej ruky – utrpí na autorite. Otvorená ruka nie je iba znamením čestnosti, je aj symbolom sily a moci. Komunikácia s otvorenými dlaňami pozitívne ovplyvňuje medziľudské vzťahy, vytvára dobrú atmosféru. Sugestívna sila našich rúk sa dá účinne využiť pri prejave príkazu alebo požiadavky. V protiklade k prosiacej ruke je tzv. prikazovacia ruka otočená dlaňou smerom dolu. Príkazy alebo požiadavky vyslovené týmto spôsobom nemusia byť vyslovené príslušným tónom. Ak toto gesto použije podriadený, je to prejavom arogancie, namyslenosti, drzosti a útoku. Šúchanie ucha v ľudskej reči znamená „Najradšej by som si zapchal obidve uši“. Ten, kto si položí ruku na ušný boltec signalizuje, že toho už počul naozaj dosť. Pochybnosti a neistota ovládajú náš citový život ak sa ukazovákom škrabkáme za uchom. Zaujímavé je, že takmer vždy sa škrabkáme päť krát. Ak si uvoľňujeme ukazovákom golier, pokúšame sa vyslobodiť spod nátlaku. Keď chceme potlačiť hnev, prudšie poťahujeme golier. Prst na ústach nahrádza nefajčiarovi cigaretu: je to spokojné dojča, ktoré sa ponára do pocitu detskej istoty. Bubnovanie prstami po stole sa často mylne vysvetľuje ako prejav nudy. Je to prejav netrpezlivosti. Pri gestách rúk pripadá najväčšia úloha palcu. Cez palec sa prejavuje sila osobnosti, charakter, rozvážnosť a sebaistota. Ten komu začína stúpať sebavedomie, začína naťahovať palec. Ak ho úplne natiahne, sebavedomie sa vystupňovalo na povýšenosť. A je úplne jedno či palec natiahne vo vrecku kabáta alebo vo vrecku nohavíc. Natiahnutý palec je aj znakom agresivity. Osobitnou skupinou sú fajčiari. Ak im už horí cigareta, stúpa z nej do miestnosti dym, môžete ich prehliadnuť, zistiť motívy už medzi dvoma ťahmi z cigarety. Sú to totiž pôžitkári.
Z psychologického hľadiska sú rozličné manipulácie s cigaretami, cigarami a fajkami vlastne úsilím o preskočenie problémov. Pomocou rituálu sa fajčiari usilujú oslobodiť od ťažkostí a problémov každodenného života, nechávajú sa unášať oblakom z tabakového dymu ako v rozprávke o lietajúcom koberci. Oporou v ich živote je tabakový dym, ktorého sa pevne držia. Aj nefajčiari sa usilujú preskakovať problémy každodenného života, ibaže menej estetickým spôsobom: obhrýzajú si nechty, škrabú si hlavu alebo si upravujú niečo na odeve. Môžete to pozorovať napríklad v čakárni, kde sa nesmie fajčiť. Posledná kapitola knihy je venovaná tzv. salónnym levom a tým, ktorí sa nimi chcú stať. Salónnych levov spoznáte podľa toho, že už pri vstupe do miestnosti sa tvária ako hviezdy z Hollywoodu, ktorým pošepkali, že im o niekoľko minút udelia Oscara. Ich najvyšším cieľom je pozorovať a zároveň na seba upútať pozornosť, preto si na každej oslave vyberú strategicky najdôležitejšie miesto. Sú to profíci, bohovia spoločnosti a spoločenských posedení, majstri vtipu, ktorí dokážu zmeniť strohé, naškrobené skupinky na neviazané, samopašné družiny. Uvediem niekoľko strategických rád: Signálom nádeje je napríklad pohľad, ktorý trvá dlhšie ako dve sekundy. Potom pozorujte očné zrenice. Hlbší pohľad, teda rozšírené zrenice sú dôkazom, že ste vzbudili záujem. Ďalej sa pozrite nižšie, na plecia. Pohyby pliec zhodné s vašimi sú dôkazom, že kmitáte na jednej vlnovej dĺžke. Ak má osoba, ktorú máte v zornom poli uvoľnené plecia, v reči ľudského tela to znamená, že je pre vás dosažiteľná. Zvýrazňuje to ešte hlava jemne posunutá nabok. Pozrite sa potom ešte nižšie, na nohy. Ak je špička jednej nohy nasmerovaná na vás, ste vybraným objektom opačnej strany práve vy. Ak sa situácia vyvíja ešte ďalej, potom sa rozdelia úlohy a hrá sa divadlo presne podľa stanoveného rituálu. Ďalej sa už pomôcť nedá, spoliehajte sa na svoj inštinkt. Ženy a muži majú veľa spoločných posunkov, približne rovnakú gestikuláciu. Typicky ženským gestom je jemné pohodenie hlavou čo je vlastne výzva. Ďalším ženským gestom je odhaľovanie zápästia, veľmi senzibilnej zóny, v prítomnosti sympatického muža. Nenápadne, napríklad s cigaretou v ruke. Potom nasleduje nenápadné uvoľnenie nôh. V prítomnosti muža, o ktorého žena nemá záujem drží nohy hermeticky spojené. Ľahko pootvorené ústa a navlhčené pery tiež nemôžu muži prehliadnuť – sú symbolickým pozvaním.
Ak sa chcete naučiť reč ľudského tela potom si nájdite čas a študujte gestá iných tam, kde je reč ľudského tela pravdivá a pôvodná: napríklad na stanici alebo na letisku, lebo to sú miesta, kde sme pod tlakom času a kde sa prejavujú elementárne pocity – šťastia a radosť, hnev a starosti alebo netrpezlivosť. Ale nepozerajte sa iba tam, kde iným padajú mreže kontroly nad sebou. Keď naši blízky gestikulujú, chodia hore-dolu, stoja alebo sedia podľa toho čo cítia. Uvedomujte si aj reč vlastného tela. Pomôže vám v budúcnosti pri sebapoznávaní.
|