Ernest Miller Hemingway získal v roku 1954 Nobelovu cenu za literatúru ,,za suverénne ovládanie rozprávačského majstrovstva, ktoré sa prejavilo v novele Starec a more, a za jeho vplyv na vtedajší štýl."

Postavy:
Frederick Henry je americký poručík, ktorý narukoval do armády, pretože chcel vedieť, aká je vojna. Takmer nič sa o ňom nedozvedáme, všetko sa týka jeho psychiky.
Catherine Barkleyová pracuje ako anglická ošetrovateľka DPS (veľmi provizórna liečba) v poľnom lazarete. Prišla sem kvôli svojmu priateľovi. Boli spolu 8 rokov, keď sa on rozhodol, že narukuje. Chcela zostať s ním a na otázku, ako dlho už ošetruje, odpovedá: ,,Od konca pätnásteho roku. Začala som, keď aj on. Pamätám sa, dostala som taký hlúpy nápad, že on možno príde do lazaretu, kde budem ja. Možno so sečnou ranou, myslím, a s obväzom okolo hlavy. Alebo s prestreleným plecom. S niečím zábavným." Bohužiaľ, o rok neskôr ho roztrhalo na kusy pri rieke Somme. Helen Fergusová je jej priateľka v lazarete. Jej otec kvôli alkoholu ochorel, má lámku.

Dej:
PRVÁ KNIHA
Nachádzame sa na talianskom fronte, kde bojujú Taliani (za pomoci Angličanov a Američanov) proti Rakúšanom počas tretieho roku prvej svetovej vojny. Hlavný hrdina, americký dôstojník Frederick Henry, pracuje ako veliteľ sanitárov. Po návrate z dovolenky (Miláno, Florencia, Rím, Neapol,...) na jar 1917 sa opäť vracia do mesta Garízia, kde pôsobil od začiatku vojny. Zoznamuje sa so slečnou Catherine Barkleyovou a Helen Fergusovou v anglickom lazarete na okraji dediny. Catherine sa mu zdá veľmi pekná a sympatická a dávajú sa dokopy, i keď on ju naozaj rád nemá. O pár dní po ich zoznámení musí Henry odísť pomáhať na front. Catherine celá zaľúbená mu pri rozlúčke vkladá do rúk svätého Antonka, ochrancu.
Sme tesne za frontom. Vedenie sa po dlhej zimnej pauze rozhodlo začať útok. Henry spolu s jeho vodičmi Francom Gordinim, Gavuzzim, Manerim a Pasiinim využívajú posledné chvíle pokoja pred útokom jedením makarónov so syrom. Vtom však zaznie obrovský výbuch zapríčinený rakúskym ťažkým zákopovým mínometom. Henry sa dostáva do provizórneho obväzišťa, kde mu doktor diagnostikoval: ,,Mnohonásobné povrchové zranenie ľavého a pravého stehna a ľavého a pravého kolena a pravého chodidla. Hlboké rany na pravom kolene a chodidle.

Lacerácia pokožky na hlave s možnosťou fraktúry lebečnej kosti." Passini na následky zranení umiera, Gordini vyviazol so zraneným plecom a hlavou.
Zdržiava sa tu len nakrátko a prevážajú ho do poľného lazaretu ďalej do zázemia. Na druhý deň popoludní ho príde pozrieť jeho spolubývajúci z mesta Rinaldi a podvečer kurát (=katolícky vojenský kňaz), jeho kamarát, ktorý mu priniesol sieť proti komárom, vermont a noviny.
O niekoľko dní je prevážaný do novej nemocnice v Miláne, ktorá je zriadená špeciálne pre Američanov v armáde a v Červenom kríži. Nakoľko americké ošetrovateľky ešte neprišli, posielajú sem aj niekoľko Angličaniek z talianskych lazaretov. DRUHÁ KNIHA
Frederick prichádza po 48 hodinách do nemocnice v Miláne. Pricestoval ako prvý pacient a niekoľko dní je jediný o koho sa tu 3 sestry starajú. Hlavná sestra sa volá Van Campenová a už na prvý pohľad sa nemajú s Henrym v láske. Jedna sestra – slečna Walkerová, je stará príjemná dáma. Tretia sestra menom Gageová, milá a pekná sestrička, ktorá, keď zistí, že si Fred sem tam niečo tajne popije, hneď k nemu pridá: ,,Nikdy nepi sám!"
Lekár však v tejto nemocnici zatiaľ nie je, nakoľko sa nachádza v Lago di Como, a tak skoro celý deň strávi spaním a nudením sa v bolesti.
Nasledujúci deň ráno prichádza Catherine, a Frederick sa do nej bezhlavo zamiluje:

,,Zdravím ťa!" povedal som. Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo. Pozrela ku dverám, videla, že tam nikoho niet, sadla si na posteľ a nahla sa nado mňa a bozkala ma. Privinul som ju a bozkal a cítil som, ako jej bije srdce...
,,Musíš ostať," povedal som. ,,Ó, ty si úžasná!" Šialene som ju miloval. Nemohol som uveriť, že je naozaj tam a pevne som ju držal pri sebe.

Nečudo, dopoludnie strávili tajným milovaním.
Popoludní prišiel do nemocnice lekár a určil postup. Treba šesť mesiacov čakať, kým sa zregeneruje synoviálna tekutina a potom operovať, to je najbezpečnejší postup. Jemu sa to však vôbec nepáčilo, nechcelo sa mu tak dlho čakať a tak si dáva zavolať ďalšieho chirurga.
O niekoľko hodín prišiel major Valentini a súhlasil, že ho odoperuje nasledujúci deň. Noc strávili dvaja zaľúbenci opäť spolu jedením suchárov, pitím vermútu a milovaním. V tomto okamihu dochádza k úplnému odovzdaniu sa Catherine Frederickovi:

,,Ale ja poviem, len čo ty budeš chcieť, a vykonám, len čo ty budeš chcieť, a potom už nebudeš chcieť iné dievča, pravda nie?" Dívala sa na mňa veľmi natešene. ,,Vykonám, čo budeš chcieť, a poviem, čo budeš chcieť, a tak budem veľmi úspešná, pravda budem?"
,,Áno."
,,Čo by si chcel teraz odo mňa, keď si už celkom prichystaný?" (príprava na operáciu)
,,Poď opäť do postele!"
,,Dobre.

Idem."

Operácia dopadla výborne. Onedlho prešla jar, prišlo leto. Vzťah je vynikajúci, ide im to výborne. Nastal september a Catherine sa priznáva, že je už tri mesiace tehotná. Fredericka to vôbec neznepokojí, teší sa.
Onedlho dostáva list, že mu končí pobyt v nemocnici 4.októbra toho roku (1917). Avšak na druhý deň mu nepríjemná hlavná sestra Van Campenová našla alkohol, ktorý skrýval v skrini, a žltačku, ktorú mal. Obvinila ho, že si žltačku spôsobil alkoholom, a tak prišiel o trojtýždennú dovolenku, ktorá by trvala od 4.10. do 25.10.
Dva týždne ležal a nadišiel deň odchodu. Kúpil si pištoľ, a šiel s Catherine do staničného hotela, kde strávili ostatné spoločné chvíle jedením sluky a milovaním sa. Sľubujú si, že si budú písať každý deň. O polnoci sa rozlúčili a Frederick nastúpil na vlak.

TRETIA KNIHA
Keď poručík Frederick Henry prichádza na jeseň naspäť do Gorízie, je hmlisto a nestále prší. Dostáva rozkaz a na druhý deň opúšťa dedinu a vydáva sa do frontovej Bainsizze, aby vymenil veliteľa Gina, ktorý je tam už veľmi dlho.
Niekoľko dní po príchode sa však nariadi ústup, pretože armáda v tejto oblasti nie je úspešná a nepriatelia tu prelomili frontovú bariéru. Henry sa ocitá naspäť v Gorízií, kde velí trom šoférom, ktorí sa volajú Aldo Bonello, Aymo Bartolomero, Luigy Piani. Majú k dispozícií dve autá, a tak Piani a Hernym obsadia jedno a Aldo s Aymom druhé auto.
Ustúpiť sa má do mesta Pordenone, avšak celá operácia je veľmi zdĺhavá a pomalá. Aymo si k sebe do auta vezme dve panny, pretože mu ich bolo ľúto. Jeho kolega Aldo má zase vpredu vedľa seba dvoch čatárov. Rozhodnú sa, že to risknú a zabočili na bočnú cestu, aby sa tak vyhli hlavnému prúdu ústupu a dorazili do mesta Udine (ktoré im ležalo v ceste) skôr. Zastavia sa v opustenom sedliackom dome na raňajky.
Bohužiaľ, o niekoľko kilometrov na bočnej zablatenej ceste jedno auto uviazne. Všetci štyria robia, čo môžu, ale bezvýsledne. Čatári sa zľaknú a začínajú utekať preč. Henry im rozkáže, aby stáli a pomohli s autom, ale oni bežia ďalej. Vystrelí. Jedného zasiahne, druhý beží ďalej. Napokon Bonello vezme zbraň a dorazí čatára, ktorý to dostal. Nastúpia na druhé auto, ale aj to po krátkom čase uviazne. Dvom dievčatám vzápätí Henry dáva po desať lír a ukazuje im cestu na hlavnú cestu. Zostali štyria – Henry a traja šoféri – ktorí sa vydávajú do Udine peši.
Onedlho narazia na železničný násyp, po ktorom kráčajú.

Vtom sa stane nehoda, keď Taliani, z opatrnosti a presvedčenia, že títo štyria sú Nemci, začínajú strieľať z neďalekých stromov a zabijú Ayma. Ostali už len traja, ktorí pokračujú ďalej v ceste. Nájdu ďalší opustený dom. Tam sa Bonello rozhodne ujsť a vzdať sa Nemcom, pretože sa bojí.
Frederick Herny a Luigy Piani si na chvíľu odpočinú a pokračujú v ceste. Udinu obchádzajú zo severu a pridávajú sa k hlavnému prúdu, ktorý smeruje k rieke Tagliamento. Keď prechádzali cez most, čakalo ich prekvapenie. Na konci mosta stála vojenská polícia a zadržiavala dôstojníkov. Obďaleč sa konal aj rýchly súd, v ktorom každého dôstojníka odsudzujú na smrť, pretože všetci dôstojníci sú vinní za porážku a spôsobený ústup. Keď Henryho zatkli, ihneď si uvedomil, o čo ide, a uvedomil si, že jeho budúcnosť závisí už len na možnosti úteku. Vrhá sa do studených vôd Tagliamenta a úspešne sa vyhýba guľkám polície. Keď vyliezol z vody, bol už v bezpečí, ale objavil sa, na tej istej strane rieky. Potreboval prejsť cez rieku, nájsť most. Jediný v širokom okolí bol strážený most pre vlaky. Vyhliadne si dobrú príležitosť a naskočí na vlak, ktorý preváža delá. Vtom si uvedomí, že polícia ho pravdepodobne označila za zabitého pri pokuse o útek. Stal sa dezertérom. ,,Uzavrel som separátny mier," hovorí sám sebe. Pre neho už vojna neexistuje. Chce a musí niekam ujsť z Catherine. Ale kam?

ŠTVRTÁ KNIHA
Z vlaku zoskočil v Miláne. Ihneď zašiel do nemocnice, ale Catherine tam už nebola. Pred dvoma týždňami ju poslali do Stresy. Tak Herny navštívi ešte starého priateľa Simmonsa, ktorý sa neúspešne pokúša preraziť v šoubiznise spevom. Daruje mu nové šaty. Henry si totižto z vojenských šiat strhol hviezdičky, aby nebolo vidieť jeho hodnosť a dané miesta boli vyblednuté, takže každý by si hneď domyslel, o čo ide.
V hoteli pri stanici v Strese našiel Henry konečne svoju Catherine, s ktorou sa dohodli, že ujdú do Švajčiarska. Hlavný dôvod bol ten, že to bolo najjednoduchšie, pretože na jednej strane jazera leží Stresa, na druhej strane švajčiarske Brissago, a okrem toho bolo Švajčiarsko neutrálnym štátom vo vojne.
Nasledujúci deň dopoludnia strávi Herny s barmanom z hotela na rybách na danom jazere. Tiež sú starí známi a barman mu vraví, že kedykoľvek si môže požičať jeho čln. To Henrymu hrá do karát a uľahčuje mu útek.
Popoludní sa stretne so svojím deväťdesiatštyriročným kamarátom grófom Greffim, s ktorým si zahrá biliard. Hrá sa do sto a aj napriek počiatočnej osemnásťbodovej výhode, ktorú mu Greffi dal, preháva.
Tej noci pršalo.

Okolo pol jedenástej pred polnocou prichádza barman do izby, kde spí Catherine s Henrym a oznamuje im, že v meste počul, že ho chcú zatknúť. O jedenástej už boli v barmanovom člne na jazere.
Celú noc veslovali, museli prejsť 35 kilometrov. Napokon sa predsalen dostanú na švajčiarsku pôdu:

Mocne som zatiahol za ľavé veslo a priblížil som sa k brehu, potom som vyrovnal čln, a keď sme už boli blízko prístavnej hrádze, prirazil som s člnom k nej. Veslá som vytiahol, chytil za železného kruhu, vystúpil na mokrý kameň a bol som vo Švajčiarsku. Čln som priviazal a podal ruku Catherine.
,,Poď hore, Cat! To je úžasný pocit."
,,A čo batožina?"
,,Nechaj ju v člne!"
Catherine vystúpila a vo Švajčiarsku sme už boli spolu.

Skutočne sa ocitli v Brissage. V miestnej reštaurácií sa naraňajkovali a keď sa vracali po batožinu, pri člne stál policajt, ktorý ich zatkol. Na stanici sa však všetko vysvetlilo, keď si vymysleli príbeh, že prichádzajú z Talianska, pretože Catherine tam študovala umenie, aby sa mohli vo Švajčiarsku venovať zimným športom. Všetko im uverili, avšak boli poslaní v sprievode policajta do Locarna, do hotela Metropole. Tam ich skontrolovali a všetko bolo v poriadku. Rozhodli sa ísť do mesta Motreux.

PIATA KNIHA
Cez zimu začalo snežiť neskoro. Frederick a Catherine žijú pod horou niekoľko kilometrov od Montreux v chate na poschodí spolu s majiteľmi Guttingenovcami, ktorý tam čapujú víno turistom. Catherine má už veľké bruško a neustále trpí nedostatkom sebavedomia a myslí si, že ju Henry už nemá rád. Dohodnú sa, že sa zosobášia až po pôrode, keď Catherine bude opäť pekná a štíhla a krásna. Začiatkom marca začalo byť veľmi daždivo a nakoľko bábätko sa už-už pýtalo na svet, presťahovali sa do Lausanne.
,,Raz ráno okolo tretej hodiny som sa zobudil a počul som, že Catherine sa hýbe v posteli." Naozaj, Catherine praskla voda a ponáhľali sa do nemocnice.
Bol to veľmi ťažký pôrod, ktorý trval viac než 15 hodín. O piatej večer prišiel bola Catherine v obrovských bolestiach. Za Frederickom prišiel hlavný pôrodník a navrhol mu dve možnosti. Buď cisársky rez, alebo pôrod pomocou vysokých klieští. Napokon sa rozhodli pre cisársky rez. V tomto okamihu ma Henry obrovské pnutie v mozgu:

Ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže, hovorím ti. Nebuď hlúpy! Je jej len zle. To je len prvý pôrod a ten takmer vždy trvá dlho. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Prečo by umrela? Aký dôvod má umrieť? Iba dieťa sa ide narodiť, vedľajší produkt milánskych nocí...

O niekoľko hodín bolo po pôrode:

Vyšiel von lekár, za ním sestra.

Čosi držal v oboch rukách, vyzeralo to ako čerstvo odraný králik, a ponáhľal sa s tým po chodbe do druhých dverí...
Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit...
,,Nie ste hrdý na svojho syna?" opýtala sa ma sestra.
,,Nie," povedal som. ,,Bezmála zabil svoju matku."

Napokon sa dozvedel, že je mŕtvy. Už týždeň bol mŕtvy. Pravdepodobne sa zadusil pupočnou šnúrou.
Tej noci zomrela aj Catherine. Jej posledné slová: ,,Neobávaj sa, milý môj! Ja sa neobávam ani trošku. Je to len špinavý trik."
Henry bol v koncoch. Odišiel z hotela.

Forma diela:
Dielo je rozdelené na päť kníh a 41 kapitol. Vo formáte A5 je to približne 280 strán. Autor výstižne použil ich-formu, ktorá nás doslova vťahuje do deja.

Hemingwayova spisovateľská technika:
Hemingway sa vo svojom štýle veľmi odlišuje od ostatných autorov. Prvýkrát som čítal knižku v takomto štýle, ktorý obsahuje najmä
- extrémnu gramatickú a lexikálnu jednoduchosť,
- presnú, prostú, hovorovú dikciu, v ktorej sa len veľmi ťažko nájde cudzie alebo zložité slovo
Autor nepoužíva žiadne prirovnania, zložitejšie expresívne výrazy. Drží sa jednoduchosti. Slová veľmi pekný, veľmi dobrý, veľmi teplý sú často opakované. Hemingway akoby sa ostíhal použiť výstižnejší výraz a úmyselne volí slovo tuctové:

Hotel bol veľmi veľký, luxusný a prázdny, ale jedlo bolo dobré, víno veľmi príjemné a nakoniec od vína sme sa cítili všetci veľmi dobre. Catherine sa už nemusela cítiť lepšie. Bola veľmi štastná.

Niekedy sme zišli z cesty a pustili sa chodníkom cez smrekový les. Pôda v lese bola mäkká, dobre sa po nej chodilo; nestvrdla od mrazu ako na ceste, ale na tvrdú cestu sme sa nehnevali, lebo na topánkach, na podošvách a opätkoch sme mali klince a klince na opätkoch sa zahryzávali do zamrznutých koľají a v oklincovaných topánkach bolo dobre chodiť po ceste a bolo to osviežujúce. Ale po lesoch chodiť bolo krásne.

Hemingway píše vety tak, ako lyrickému subjektu prichádzali do mozgu. V diele sa bežne stáva, že rozhovor, ktorý vedie Henry s nejakou osobou je zrazu preseknutý úplne bezvýznamným súvetím, ktoré nám napríklad oznamuje, že na stene visí veľmi pekný obraz. I keď je Informačný prínos takej vety nulový, aj tak je táto časť veľmi dôležitá. Hemingway to nazýval sekvenciou pohybu a faktu, ktoré vytvárali pocit. Keď si Frederick v strede rozhovoru nenápadne všimne, že na stene visí pekný obraz, Hemingway to napíše.

Je to skvelá metóda, akou sa dostávame priamo do myslenia lyrického subjektu.

Zaujímavé myšlienky:
Frederick o vojne a jednotlivých štátoch raz premýšľal takto: ,,Ak spojenci budú tak zabíjať ľudí, ako ich zabíjajú tejto jesene, do roka budú hotoví. Všetci sme vraj hotoví, ale dobre nám je, kým o tom nevieme. Všetci sme hotoví. Ide o to, aby to človek nezbadal. Štát, ktorý si posledný uvedomí, že je hotový, vyhrá vojnu."
Zaujímavý je aj vzťah jedla a vojny: ,,Jedlo vojnu nevyhrá, ale prehrať ju môže."

Preklad
Odporúčam preklad Alfonza Bednára, ktorý podľa môjho názoru vystihol skutočný rozprávačský štýl Ernesta Hemingwaya.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ernest Hemingway Zbohom zbraniam