Aristoteles 2. a 3. kniha Metafyziky

ARISTOTELOVA METAFYZIKA- druhá a tretia kniha
Aristoteles sa vo svojej druhej knihe metafyziky zaoberá filozofiou vo všeobecnosti a niečím ako princípmi skúmania v metafyzike. Kladie a predostiera nám tu otázky o zmysle filozofie a o jej momentálnych možnostiach. Druhá kniha je zo svojimi troma kapitolami pomerne ľahko “stráviteľné“ filozofické dielo a Aristotelove myšlienkové pochody sa tu dajú sledovať ešte bez väčšej námahy a pomerne s prehľadom aj vďaka tomu,že Aristoteles sa tu vyvaroval náročných vetných konštrukcií a na formuláciu náročným spôsobom dokazovania.
Prvá kapitola sa zaoberá obťiažnosťou skúmania vo filozofii ,zásluhami predchádzajúcich filozofov, ako aj cieľom filozofie samotnej. Dochádza postupne k záverom, že dosiahnuť dokonalú pravdu je vo filozofii a zrejme aj v bežnom živote úplne nemožné, ale naznačuje veľkú dôležitosť a potrebu hľadania pravdy aj za cenu neúspechov. Filozofiu samotnú tu formuluje ako vedu o pravde. Druhá kapitola je už skôr zameraná na metafyziku samotnú. Aristoteles sa v nej pýta, či je možný nekonečný rad príčin. Týmto prakticky otvára otázky počiatkov nášho bytia a jestvovania. Aj svojimi úvahami sa dopracováva k záveru, že účelné príčiny nemôžu ísť do nekonečna, pretože v prípade, ak by neexistoval prvý člen, nebola by ani žiadna prvá príčina. Otázkou prvej príčiny už zrejme naznačuje nutnú prítomnosť prvotnej prapríčiny, alebo tiež nehybného hýbateľa bez ktorého by sme sa zo skúmanínm v tejto oblasti dalej nedostali a ktorý nám tu slúži ako fiktívny odrazový mostík.
V poslednej kapitole druhej knihy sa zaoberá metódami filozofického výkladu. Spôsob výkladu má byť prísne podriadený zvyklostiam poslucháčov a téme výkladu. Matematický výklad napríklad môže byť aplikovaný iba v nehmotnej (abstraktnej) oblasti. Ale ak sa téma týka skôr hmotných vecí v našom okolí a záležitostí bežného života, je lepšie použiť takzvaný „príkladový“ výklad. To znamená, že k téme výkladu máme uvádzať ľahko zrozumiteľné príklady z bežného života. O Aristotelovej tretej knihe metafyziky by sa dalo povedať, že je to tak trochu „iné kafe“. Zachytiť sled Aristotelových myšlienok je tu už oveľa ťažšie, ako v druhej knihe a to aj napriek tomu, že Aristoteles nepužíva takmer žiadne komplikované filozofické výrazy a vystačí si prakticky zo základným slovníkom.
Na začiatkami sa Aristoteles zaoberá témami, ako dôležitosť pochybovania vo filozofii a formuláciou riešenia metafyzických otázok.

V celom zvyšku knihy sa zaoberá viac menej už iba apóriami. Nejedná sa však o apórie, aké poznáme od predsokratikov. 15 Aristotelových apórií sú skôr niečo, ako základné otázky metafyziky, ktoré je podľa neho ťažko už len formulovať, o odpovediach ani nehovoriac.
Prvá apória sa napríklad zaoberá otázkou, či skúmanie príčin náleží jednej vede, alebo viacerým. Postupným rozborom tejto témy prichádza Aristoteles na to, že vždy ked sa pozrieme na skúmanie príčin, prichádzame k záveru, že môžeme použiť vždy inú vedu. Pri prvej, ako aj pri ostatných apóriách Aristoteles nedochádza k žiadnym jednoznačným záverom.
Už v druhej apórii sa napríklad zaoberá tým, či princípy vedeckého dokazovania prináležia vede o podstate. Dalo by sa povedať, že na túto otázku si Aristoteles odpovedá už v predchádzajúcej téme. Ale túto otázku tu rozoberá z nového uhla pohľadu a pýta sa v podstate na to, či môžeme stotožňovať otázku podstaty a otázku vedeckého dokazovania ako predmet jednej vedy.
V podstate sa celý okruh otázok pohybuje okolo podstaty a príčin bytia a hlavne spôsobu, akým sa dajú a majú skúmať. Ak by som 15 Aristotelových apórií zhrnul, tak by sa dalo povedať,že Aristoteles sa snaží v prvom rade ujasniť a vymedziť základné pojmy, formulovať základné problémy metafyziky a zistiť či a do akej miery je vôbec možné poznanie. A aj ked Aristoteles ponúka ku každej otázke riešenie, podľa môjho názoru tieto otázky skôr predkladá dalším generáciám filozofov na skúmanie.