ARISTOTELOVA METAFYZIKA- druhá a tretia kniha
Aristoteles sa vo svojej druhej knihe metafyziky zaoberá filozofiou vo všeobecnosti a niečím ako princípmi skúmania v metafyzike. Kladie a predostiera nám tu otázky o zmysle filozofie a o jej momentálnych možnostiach. Druhá kniha je zo svojimi troma kapitolami pomerne ľahko “stráviteľné“ filozofické dielo a Aristotelove myšlienkové pochody sa tu dajú sledovať ešte bez väčšej námahy a pomerne s prehľadom aj vďaka tomu,že Aristoteles sa tu vyvaroval náročných vetných konštrukcií a na formuláciu náročným spôsobom dokazovania.
Prvá kapitola sa zaoberá obťiažnosťou skúmania vo filozofii ,zásluhami predchádzajúcich filozofov, ako aj cieľom filozofie samotnej. Dochádza postupne k záverom, že dosiahnuť dokonalú pravdu je vo filozofii a zrejme aj v bežnom živote úplne nemožné, ale naznačuje veľkú dôležitosť a potrebu hľadania pravdy aj za cenu neúspechov. Filozofiu samotnú tu formuluje ako vedu o pravde. Druhá kapitola je už skôr zameraná na metafyziku samotnú. Aristoteles sa v nej pýta, či je možný nekonečný rad príčin. Týmto prakticky otvára otázky počiatkov nášho bytia a jestvovania. Aj svojimi úvahami sa dopracováva k záveru, že účelné príčiny nemôžu ísť do nekonečna, pretože v prípade, ak by neexistoval prvý člen, nebola by ani žiadna prvá príčina. Otázkou prvej príčiny už zrejme naznačuje nutnú prítomnosť prvotnej prapríčiny, alebo tiež nehybného hýbateľa bez ktorého by sme sa zo skúmanínm v tejto oblasti dalej nedostali a ktorý nám tu slúži ako fiktívny odrazový mostík.
V poslednej kapitole druhej knihy sa zaoberá metódami filozofického výkladu. Spôsob výkladu má byť prísne podriadený zvyklostiam poslucháčov a téme výkladu. Matematický výklad napríklad môže byť aplikovaný iba v nehmotnej (abstraktnej) oblasti. Ale ak sa téma týka skôr hmotných vecí v našom okolí a záležitostí bežného života, je lepšie použiť takzvaný „príkladový“ výklad. To znamená, že k téme výkladu máme uvádzať ľahko zrozumiteľné príklady z bežného života. O Aristotelovej tretej knihe metafyziky by sa dalo povedať, že je to tak trochu „iné kafe“. Zachytiť sled Aristotelových myšlienok je tu už oveľa ťažšie, ako v druhej knihe a to aj napriek tomu, že Aristoteles nepužíva takmer žiadne komplikované filozofické výrazy a vystačí si prakticky zo základným slovníkom.
Na začiatkami sa Aristoteles zaoberá témami, ako dôležitosť pochybovania vo filozofii a formuláciou riešenia metafyzických otázok.