Tému zvolil Erixymachos najmä preto, že mal pocit, že ľudia nemyslia na Erosa tak často, ako by si zasluhoval pre svoje zásluhy. Preto ju aj všetci odsúhlasili.
Ako prvý prehovoril Faidros. Eros je podľa neho jeden z najstarších a najdôstojnejších bohov. Podľa Faidra nemá Eros ani rodičov. Velebí Erosa aj preto, že láska dáva ľuďom odvahu a silu čeliť nebezpečenstvám a smrti. Je najmocnejší, pretože pomáha ľuďom v živote aj po smrti dosiahnuť cnosť a blaženosť. Svoje tvrdenia Faidros hodne podopiera príkladmi z mytológie.
Pausanius, nasledujúci po Faidrovi tvrdí, že rovnako ako jestvujú dve Afrodity(Nebeská -božstvo čistej lásky a Obyčajná -bohyňa zmyslového pudu)jestvujú aj dvaja Erotovia. Chválu si vraj v plnej miere zasluhuje Eros, ktorý je zameraný na dušu, na jej cnosť a rozumnosť. Pausanius preto nabáda ku krásnemu milovaniu, akým podľa neho môže byť iba láska muža k dospievajúcemu chlapcovi. Takéto milovanie musí byť spojené s láskou k múdrosti a má sa diať za účelom zdokonaľovania ľudskej duše. Tým ukončil Pausanius svoju reč. Podľa poradia mal nasledovať Aristofanes. Tomu sa však začalo čkať a tak namiesto neho prehovoril lekár Erixymachos.
Erixymachos dal za pravdu Pausaniovi v jeho teórii o dvoch Erotoch. Dodáva k tomu aj to, že Eros je čosi ako kozmická moc, ktorá sa prejavuje protikladnými stavmi v celej prírode rovnako ako v zdravotnom stave človeka. Takto chápe napríklad aj ročné obdobia. Keď je v prírode rovnováha medzi teplom a zimou, suchom a vlhkom- darí sa rastlinám, zvieratám aj ľudom. V prípade narušenia tejto rovnováhy sa však dostavujú pohromy a škody každého druhu. Eros riadi okrem toho aj gymnastické umenie, hudbu a veštectvo.
Tieto tri reči môžeme v rámci celého dialógu označiť za jednotné a navzájom sa dopĺňajúce. Keď konečne prišiel rad na Aristofana (ktorému sa medzičasom prestalo čkať),predniesol nádhernú reč, ktorá mňa osobne zaujala v celom dialógu najviac. Ľudia podľa Aristofana nepoznajú silu Erota. Podľa mýtu vznikol Eros tak, že Zeus rozsekol ľudí, ktorí mali pôvodne valcovitý tvar zo štyrma rukami, štyrma nohami a dvoma tvárami mečom na dve časti. Mal to byť trest za to, že ľudia sa vo svojej namyslenosti s spupnosti odvážili zaútočiť na samých bohov. Každý milujúci je vraj odvtedy akoby “polovičná bytosť“ ,ktorá blúdi po svete, kým nenájde svoju druhú polku a opäť sa s ňou nespojí.. .Táto túžba po spojení do celku, táto honba za spoločným šťastím je podľa Aristofana láska.