Aristofanova reč je plná krásnych a skvele použitých metafor a sama o sebe by mohla byť motívom na úvahu.
Agaton na rozdiel od predchádzajúcich rečníkov, ktorí rozprávali o činnostiach Erota sa pokúsil Erota opísať a podať jeho obraz. Prisúdil Erosovi prívlastky ako “učiteľ, kormidelník, kráľ bohov, najkrajší ,najblaženejší a najlepší“ z bohov. Podľa Agatona by bez Erosa nejestvovali základné cnosti ako múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a rozumnosť.
Sokrates rovnako ako ostatný pochválil Agatonovu reč,no vzápätí podrobil kritike všetky reči ,ktoré odzneli pred ním. Zároveň s kritikou Sokrates prednesie svoj úmysel, ktorým nieje chválospev, ale pokus dopracovať sa úvahou k tomu, aký vlastne eros je. Najprv v dialógu s Agatonom konštatuje, že Eros je túžba po krásne a dobre. Argumentuje tým, že túžime predsa po tom, čo nemáme a po tom čo máme predsa nepotrebujeme túžiť. Vyvodzuje s toho, že ak je Eros túžba po krásne a dobre, sám nemôže byť ani krásny, ani dobrý. Po týchto záveroch Sokrates reprodukuje prítomným svoj rozhovor, ktorý viedol s mantinejskou kňažkou Diotimou. Rozhovor s Diotimou začína Sokrates tým, že čo je vlastne Eros, ak predpokladáme, že nieje ani dobrý, ani krásny. To že nieje ani dobrý ani krásny však neznamená, že musí byť škaredý a zlý. Konštatuje skôr, že Eros bude niečo medzi tým. Erosa nezadeľuje ani k ľuďom, ani k bohom. Prirovnáva ho skôr k sprostredkovateľovi medzi bohmi a ľuďmi. Lásku v najširšom zmysle slova formuluje ako túžbu po dobre a šťastí. Tak ako sa človek plodením detí zo ženou stáva účastným na nesmrteľnosti môže človek s erotickou dušou plodiť s inou krásnou dušou krásne myšlienky, múdrosti a všetky cnosti. V človeku, ktorý postupuje krásne sa láska vyvíja postupne. Začína sa to láskou k jednotlivému telu a pokračuje láskou k telesnej kráse vôbec. Až potom vraj nasleduje láska k duševnej kráse vôbec a k veciam, ktoré robia dušu krásnou. Patrí tu najmä veda o krásne. Táto je večná, nemenná a beztvárna. Účasť na nej má vraj všetko čo vzniká a zaniká, ale ona sama sa nemení. Preto by človek mal v duši milovanej osoby vzbudzovať krásne myšlienky a cnosti. Pre Diotimu je toto hlavným a vlastne aj jediným cieľom lásky.
Po tom ako Sokrates dohovoril už rečnil v podstate iba Alkibiades, ktorý opitý vtrhol do miestnosti. Predmetom jeho reči nebola láska, ale skôr vychvaľovanie Sokrata. Opisoval Sokratove hrdinské správanie počas vojny, jeho veľkú zdržanlivosť pri Alkibiadovom “zvádzaní“ a nakoniec pred Sokratom varoval Agatona.
Ďalšiu debatu prakticky znemožnila veselá spoločnosť, ktorá sa “dovalila“ spolu s Alkibiadom.
Dialóg Symposium vo mne zanechal veľmi hlbokú stopu.