Sokrates Dialóg Symposion

Dialóg Symposion patrí medzi najumeleckejšie Platónove diela. Názov tohto dialógu sa prekladá zväčša ako „hostina“. Nieje to však celá hostina ,ale skôr spoločné popíjanie na záver hostiny. Takéto symposium bolo príležitosťou na družnú zábavu, ale aj na rôzne zväčša filozofické debaty. Je preto lepšie tento termín neprekladať. Tento dialóg sa vyznačuje veľkou komplikovanosťou rozprávania. Je spôsobená tým, že rozprávač Apollodros nebol priamym účastníkom besedy, ale rozprávanie má z druhej ruky od Aristodema, ktorý sa besedy priamo zúčastnil. Táto komplikovanosť však Platónovi umožnila lepšie opísať prostredie a atmosféru symposia, ale i Sokratov neskorý príchod či vtrhnutie opitého Alkibiada.
Predmetom dialógu symposium je láska. Motív lásky je častý už v mýtickom gréckom dávnoveku. Veď láska bola príčinou Trójskej vojny, ktorú Homér opísal vo svojom epose Iliada. Dnešného človeka skôr zarazí, že účastníci besedy vôbec nemyslia na lásku v dnešnom poňatí, ako lásku muža k žene. Tou pravou láskou je pre nich len láska muža k dospievajúcemu chlapcovi vo veku, keď “začína dostávať rozum“. Táto láska je však tá pravá iba vtedy, keď je spojená s láskou k múdrosti a cnosti. Aj podľa iných Platónových dialógov môžeme súdiť, že tento stav bol v grécku úplne bežný. Lásku v dnešnom ponímaní pokladali starí gréci skôr iba za pudovú záležitosť, alebo otázku rozmnožovania a zachovania rodu a nebola preto pre nich plnohodnotnou a tou “pravou“ láskou.
Rozdiel medzi dialógom symposion a inými Platónovými dialógmi je najmä v tom, že symposium je skôr rozprávanie. Rozpráva o symposiu, ktoré sa konalo v Aténach na oslavu mladého Agatona, ktorý zvíťazil v dramatickej súťaži. Apollodros teda takto reprodukuje Aristodemove rozprávanie svojim priateľom.
Na spomínanú hostinu mal Aristodemos prísť spolu zo Sokratom. Aristodemos síce nebol pozvaný, ale stretol Sokrata, ktorý mu povedal o hostine a zavolal ho, aby šiel spolu s ním. Aristodemos však prišiel na hostinu bez Sokrata. Ten ostal stáť v zamyslení pred dverami, čo vraj bolo u Sokrata celkom bežné. Po spoločnom stolovaní sa prítomný dohodli, že nebudú moc piť. Zrejme aj preto aby boli schopný “súvislejšieho“ rozprávania. Jeden zo stolujúcich-lekár Erixymachos potom predniesol návrh aj v mene Faidra, aby každý z prítomných predniesol chválospev na Erota - v gréckej mytológii boha lásky.

Tému zvolil Erixymachos najmä preto, že mal pocit, že ľudia nemyslia na Erosa tak často, ako by si zasluhoval pre svoje zásluhy. Preto ju aj všetci odsúhlasili.
Ako prvý prehovoril Faidros. Eros je podľa neho jeden z najstarších a najdôstojnejších bohov. Podľa Faidra nemá Eros ani rodičov. Velebí Erosa aj preto, že láska dáva ľuďom odvahu a silu čeliť nebezpečenstvám a smrti. Je najmocnejší, pretože pomáha ľuďom v živote aj po smrti dosiahnuť cnosť a blaženosť. Svoje tvrdenia Faidros hodne podopiera príkladmi z mytológie.
Pausanius, nasledujúci po Faidrovi tvrdí, že rovnako ako jestvujú dve Afrodity(Nebeská -božstvo čistej lásky a Obyčajná -bohyňa zmyslového pudu)jestvujú aj dvaja Erotovia. Chválu si vraj v plnej miere zasluhuje Eros, ktorý je zameraný na dušu, na jej cnosť a rozumnosť. Pausanius preto nabáda ku krásnemu milovaniu, akým podľa neho môže byť iba láska muža k dospievajúcemu chlapcovi. Takéto milovanie musí byť spojené s láskou k múdrosti a má sa diať za účelom zdokonaľovania ľudskej duše. Tým ukončil Pausanius svoju reč. Podľa poradia mal nasledovať Aristofanes. Tomu sa však začalo čkať a tak namiesto neho prehovoril lekár Erixymachos.
Erixymachos dal za pravdu Pausaniovi v jeho teórii o dvoch Erotoch. Dodáva k tomu aj to, že Eros je čosi ako kozmická moc, ktorá sa prejavuje protikladnými stavmi v celej prírode rovnako ako v zdravotnom stave človeka. Takto chápe napríklad aj ročné obdobia. Keď je v prírode rovnováha medzi teplom a zimou, suchom a vlhkom- darí sa rastlinám, zvieratám aj ľudom. V prípade narušenia tejto rovnováhy sa však dostavujú pohromy a škody každého druhu. Eros riadi okrem toho aj gymnastické umenie, hudbu a veštectvo.
Tieto tri reči môžeme v rámci celého dialógu označiť za jednotné a navzájom sa dopĺňajúce. Keď konečne prišiel rad na Aristofana (ktorému sa medzičasom prestalo čkať),predniesol nádhernú reč, ktorá mňa osobne zaujala v celom dialógu najviac. Ľudia podľa Aristofana nepoznajú silu Erota. Podľa mýtu vznikol Eros tak, že Zeus rozsekol ľudí, ktorí mali pôvodne valcovitý tvar zo štyrma rukami, štyrma nohami a dvoma tvárami mečom na dve časti. Mal to byť trest za to, že ľudia sa vo svojej namyslenosti s spupnosti odvážili zaútočiť na samých bohov. Každý milujúci je vraj odvtedy akoby “polovičná bytosť“ ,ktorá blúdi po svete, kým nenájde svoju druhú polku a opäť sa s ňou nespojí.. .Táto túžba po spojení do celku, táto honba za spoločným šťastím je podľa Aristofana láska.

Aristofanova reč je plná krásnych a skvele použitých metafor a sama o sebe by mohla byť motívom na úvahu.
Agaton na rozdiel od predchádzajúcich rečníkov, ktorí rozprávali o činnostiach Erota sa pokúsil Erota opísať a podať jeho obraz. Prisúdil Erosovi prívlastky ako “učiteľ, kormidelník, kráľ bohov, najkrajší ,najblaženejší a najlepší“ z bohov. Podľa Agatona by bez Erosa nejestvovali základné cnosti ako múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a rozumnosť.
Sokrates rovnako ako ostatný pochválil Agatonovu reč,no vzápätí podrobil kritike všetky reči ,ktoré odzneli pred ním. Zároveň s kritikou Sokrates prednesie svoj úmysel, ktorým nieje chválospev, ale pokus dopracovať sa úvahou k tomu, aký vlastne eros je. Najprv v dialógu s Agatonom konštatuje, že Eros je túžba po krásne a dobre. Argumentuje tým, že túžime predsa po tom, čo nemáme a po tom čo máme predsa nepotrebujeme túžiť. Vyvodzuje s toho, že ak je Eros túžba po krásne a dobre, sám nemôže byť ani krásny, ani dobrý. Po týchto záveroch Sokrates reprodukuje prítomným svoj rozhovor, ktorý viedol s mantinejskou kňažkou Diotimou. Rozhovor s Diotimou začína Sokrates tým, že čo je vlastne Eros, ak predpokladáme, že nieje ani dobrý, ani krásny. To že nieje ani dobrý ani krásny však neznamená, že musí byť škaredý a zlý. Konštatuje skôr, že Eros bude niečo medzi tým. Erosa nezadeľuje ani k ľuďom, ani k bohom. Prirovnáva ho skôr k sprostredkovateľovi medzi bohmi a ľuďmi. Lásku v najširšom zmysle slova formuluje ako túžbu po dobre a šťastí. Tak ako sa človek plodením detí zo ženou stáva účastným na nesmrteľnosti môže človek s erotickou dušou plodiť s inou krásnou dušou krásne myšlienky, múdrosti a všetky cnosti. V človeku, ktorý postupuje krásne sa láska vyvíja postupne. Začína sa to láskou k jednotlivému telu a pokračuje láskou k telesnej kráse vôbec. Až potom vraj nasleduje láska k duševnej kráse vôbec a k veciam, ktoré robia dušu krásnou. Patrí tu najmä veda o krásne. Táto je večná, nemenná a beztvárna. Účasť na nej má vraj všetko čo vzniká a zaniká, ale ona sama sa nemení. Preto by človek mal v duši milovanej osoby vzbudzovať krásne myšlienky a cnosti. Pre Diotimu je toto hlavným a vlastne aj jediným cieľom lásky.
Po tom ako Sokrates dohovoril už rečnil v podstate iba Alkibiades, ktorý opitý vtrhol do miestnosti. Predmetom jeho reči nebola láska, ale skôr vychvaľovanie Sokrata. Opisoval Sokratove hrdinské správanie počas vojny, jeho veľkú zdržanlivosť pri Alkibiadovom “zvádzaní“ a nakoniec pred Sokratom varoval Agatona.
Ďalšiu debatu prakticky znemožnila veselá spoločnosť, ktorá sa “dovalila“ spolu s Alkibiadom.
Dialóg Symposium vo mne zanechal veľmi hlbokú stopu.

Umožňuje čitateľovi urobiť si veľmi dobrý obraz o starej gréckej spoločnosti. Tým si spolu s inými Platónovými dielami zasluhuje miesto aj v domácich knižniciach ľudí, ktorým filozofia nieje cudzia.

Zdroje:

Platón: Dialógy1, TATRAN 1980 -