Preto nenávidela cigáňov, no najviac Esmeraldu, lebo bola vo veku jej dcéry.


OBSAH
Šiesteho januára 1482 sa v Paríži oslavovali dve slávnosti, od nepamäti spojené v jednu: sviatok Troch kráľov a slávnosť bláznov. Dav Parížanov sa rozchádzal na tri miesta: k ohňu radosti na námestí de Grève, pred Braquovu kaplnku, kde sa mal stavať máj a do Súdneho paláca, kde sa mali hrať mystériá. Veľká sieň Súdneho paláca bola preplnená ľuďmi, lebo tam mali byť predstavený flámsky vyslanci a každý ich chcel vidieť. Oni však meškali, a tak sa s veľkým úspechom začalo bez nich. Ale v strede hry začali prichádzať vyslanci a všetky oči hľadeli len na nich, nie na mystérium. Pierre Gringoire, ktorý hru napísal, bol veľmi nešťastný. Keď predstavovanie skončilo, hralo sa ďalej. Nikoho však už nebavilo počúvať nudné dialógy. Jeden pančuchár vykríkol, že u nich sa slávnosť bláznov oslavuje úplne inak. Všetkým sa to zapáčilo. Každý, kto chcel, si prestrčil hlavu dierou v múre a zaškľabil sa na ostatných. Ľudia sa až za bruchá chytali. No zrazu sa tam objavil úškľabok, ktorý oslnil celé zhromaždenie. „Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovové ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko celkom strácalo
pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku.“ Všetci sa jednohlasne zhodli na voľbe pápeža bláznov. Aké však bolo ich prekvapenie, keď zistili, že nejde o žiadny úškľabok, ale o skutočnú tvár. Táto tvár patrila Quasimodovi. Húf Parížanov sa s ním vybral na námestie. V sieni zostalo len málo ľudí. To sa však zmenilo, keď niekto vykríkol, že na námestí je Esmeralda. Vtedy odišli všetci.
Gringoire bol zničený. Vôbec netušil čo alebo kto je Esmeralda. Smutný vyšiel
na ulicu a túlal sa až do večera. Bola mu zima, a tak sa chcel zohriať. Zašiel
na námestie, kde blčal oheň radosti. Ale keď prišiel bližšie zbadal, že kruh ľudí je omnoho väčší ako bolo potrebné. V strede tancovala mladá dievčina. „Nebola urastená, ale jej útla postava sa tak odvážne vymršťovala do výšky, že sa zdala vysoká. Bola hnedá, ale dalo sa tušiť, že vo dne má jej tvár ten krásny zlatý odlesk, aký majú Andalúzanky a Rimanky. Jej drobná nôžka bola tiež andalúzska, lebo v rozkošnej črievičke sedela pevne a zároveň voľne.