Tancovala, krútila sa a vrtela na starom perzskom koberci, nedbalo rozhodeného pod jej nohami; a zakaždým, keď sa okolo vás v krúživom lete mihla jej žiariaca tvár, z jej veľkých čiernych očí vyšľahol na vás blesk.“ Bola to Esmeralda. No potom Gringoire zbadal, že je to cigánka a celá ilúzia sa mu rozplynula. Keď dievča dotancovalo, začal ju sledovať. Išiel za ňou kľukatými uličkami, keď sa stal svedkom scény, kde ju chceli uniesť dvaja muži. Jedným z nich bol Quasimodo. Gringoire ho chcel zastaviť, ale obor bol silnejší. Zrazu sa ozval zvuk kopýt a spoza rohu sa vynoril oddiel lukostrelcov, ktorý spútal Quasimoda a zatkol ho. Ich vodca, Phoebus vyslobodil Esmeraldu a tým sa stal jej hrdinom. Gringoire sa túlal Parížom, až sa dostal na Dvor divov, mesta zlodejov, podvodníkov a žobrákov, kam ešte poctivý človek nevkročil. Zaviedli ho ku kráľovi, Krivému Šabliarovi-Cundrošíkovi. Ten ho chcel obesiť, ale dal básnikovi šancu na záchranu života. Priniesli pred neho bábku celú ovešanú zvončekmi. Gringoire sa musel postaviť na krivú stoličku, prekutrať panáka, vytiahnuť mu z vrecka mešec a to tak, aby nezacengal ani jeden zvonček. Jemu sa to však nepodarilo. Poslednou šancou bolo, aby si ho zobrala jedna zo žien. Žiadna ho však nechcela, a tak sa ho chystali obesiť, keď vošla Esmeralda. „Zdalo sa, že toto neobyčajné stvoreníe ovládlo svojím pôvabom a krásou i Dvor divov. Hatmatilci a hatmatilky jej ticho ustupovali z cesty a surové tváre sa im rozžiarili, keď sa na nich pozrela. Ľahkým krokom pristúpila k odsúdencovi. Jej pekná Džali šla za ňou. Gringoire bol viac mŕtvy ako živý. Chvíľu naňho hľadela. „Chcete ho dať obesiť?“ opýtala sa vážne Krivého. „Áno, sestra,“ odpovedal kráľ thúnsky, „iba ak by si si ho vzala za muža...“ „Vezmem
si ho,“ vyhlásila.“ Týmto sa to však pre Esmeraldu skončilo. Gringoire jej bol iba priateľom, nič viac. Quasimoda za svoj prečin sudca odsúdil na deň na pranier. Aj tu sa preukázalo Esmeraldino dobré srdce, keď mu priniesla vodu, lebo bol smädný. „V tej chvíli zbadal, že sa dav rozostupuje. Vyšla z neho čudne oblečená dievčina a s ňou malá biela kozička s pozlátenými rožkami. V ruke niesla tamburínu. Quasimodovi oko zaiskrilo. Bola to cigánka, ktorú sa včera v noci pokúsil uniesť, a za toto prepadnutie, ako nejasne cítil, ho práve teraz trestali; mimochodom, toto bol ten najposlednejší dôvod, lebo ho trestali iba preto, že je hluchý a že ho súdil tiež hluchý. Nepochyboval, že i ona sa mu prišla pomstiť a udrieť ho ako všetci ostatní. Videl, ako rýchlo vystupuje po rebríku. Dusil ho hnev a zloba. Najradšej by bol zrútil pranier, a keby blesk z jeho oka mohol zabíjať, cigánka by bola bývala rozdrvená na prach, prv než by bola vyšla na plošinu.