Dva prúdy roztopeného olova tiekli z budovy do najhustejšieho davu. Celé more ľudí kleslo pod vriacim kovom, ktorý na dvoch miestach, kam sa lial, vyvŕtal v dave dve čierne a dymiace diery, aké urobí horúca voda v snehu. Bolo vidieť, ako sa zvíjajú polospálení umierajúci a ako kričia od bolesti. Okolo týchto dvoch hlavných prúdov sa rozstriekavali na útočníkov kvapky toho strašného dažďa a prevŕtavali lebky ako ohnivé nebožiece. Bol to ťažký oheň, padajúci na úbožiakov ako husté krupobitie.“ Po tomto sa všetci rozpŕchli. Jednému mužovi sa však predsa podarilo dostať sa dnu, a to za pomoci arcidiokona. Bol to Gringoire. Esmeraldu spolu odviezli cez rieku, kde ju kňaz zaviedol na námestie ku šibenici. Dal jej poslednú šancu rozhodnúť sa: buď on, alebo smrť. Vybrala si radšej smrť. Frollo vedel, že Gudula ju nenávidí, tak jej ju dal podržať, kým šiel po strážnikov. Gudula sa jej držala ako kliešť. Začala jej vyčítať stratu svojej dcéry. Chcela vidieť, ako umiera. „Dievčina opäť klesla, vyčerpaná, zlomená, s očami sklonenými, akoby sa dívala z hrobu. „Beda,“ koktala, „vy hľadáte svoje dieťa, ja hľadám svojich rodičov!“ „Vráť mi moju malú Agnešku!“ pokračovala Gudula. „Nevieš, kde je? Tak zomri!...Poviem ti dačo. Bola som roztopašnicou, mala som dieťa a to dieťa mi vzali...cigáni. Tak vidíš, že musíš zomrieť. Až si príde tvoja cigánska matka po teba, poviem jej: Matka, pozri na tú šibenicu!...Alebo mi radšej vráť moje dieťa...Vieš, kde je moje dievčatko? Počkaj, čosi ti ukážem! Tu je jeho črievička, to je všetko, čo mi po ňom ostalo. Nevieš, kde je druhá? Ak to vieš, povedz mi to, a ja ju pôjdem hľadať pokolenačky čo priam na koniec sveta.“ A pri týchto slovách vystrčila druhú ruku z oblôčka a ukázala cigánke vyšívanú črievičku. Bolo už dosť vidno, takže mohla rozoznať jej farbu i tvar. „Ukážte mi tú črievičku,“ povedala cigánka a celá sa zachvela. „Bože! Bože!“ súčasne voľnou rukou rýchlo otvorila vrecúško, ozdobené sklenenými korálkami, ktoré nosila na krku. „Len si hľadaj svoj diabolský amulet!“ hundrala Gudula. Odrazu zmĺkla, celá sa zachvela, zakričala prehlbokým hlasom: „Moja dcéra!““ Esmeralda totiž vybrala z vrecúška črievičku celkom podobnú tej druhej. Gudula si uvedomila, že jej dcéra má zomrieť. Chcela ju pustiť, ale to už bolo počuť na dlažbe kopytá koní. Tak zvnútra vyvalila mreže na okienku a úzkou medzerou vtiahla Esmeraldu dnu do cely, kde ju schovala do najtmavšieho kúta. Práve vtedy vyšli spoza rohu vojaci. Začali sa vypytovať, kde je cigánka. Gudula im klamala, že jej ušla a ukázala im smer jej úteku.