Zaraďujeme ho do obdobia francúzskeho romantizmu. Narodil sa 26. februára 1802 v Besansone. Jeho celé meno je Victor Marie-Hugo. Až do roku 1815 bol žiakom otca La Riviera. Neskôr sa aj s bratom zapísal na právo. Už ako 18-ročnému mu Toulouská akadémia udelila titul majster. Spolu s bratom založil časopis Le Conservateur littéraire. Po júlovej revolúcii 1830-1843 nastalo jeho najplodnejšie obdobie. Po tom, ako stratil dôveru u prezidenta Ľudovíta Bonaparta, odišiel do Bruselu. Po páde Napoleona III. a po 18-ročnom vyhnanstve sa vracia do vlasti a pôsobí ako poslanec Národného zhromaždenia a senátor až do smrti – 22.5.1885.
Za svoj život napísal veľmi veľa diel:
Dráma: Kráľ sa zabáva, Lukrecia Borgia, Hernani, Cromwell, ...
Romány: Chrám matky božej v Paríži, Bedári, Moji synovia, Deväťdesiattri, ...
Zbierky: Legenda vekov, Blížence, Celá lýra, ...
Na národnom pohrebe ho množstvo Parížanov odprevádzalo pod Víťazný oblúk, kde je pochovaný.

Dej príbehu sa odohráva v 15. storočí v Paríži.
Hlavné postavy: Esmeralda, Claude Frollo, Quasimodo, Phoebus, Gudula, Pierre Gringoire

Charakteristika hlavných postáv

ESMERALDA
Bolo mladé 16-ročné dievča. Všetci si mysleli, že je cigánka, ale nebolo to tak.
Na krku stále nosila zelené vrecúško ozdobené sklíčkami. Verila, že vďaka nemu nájde svojich rodičov. Bola veľmi pekná. Jej najlepšou priateľkou bola jej kozička Džali. Esmeralda mala veľmi dobré srdce, lebo si zobrala muža, ktorého nemilovala len preto, aby ho zachránila pred šibenicou. Zamilovala sa do mladého kapitána lukostrelcov Phoeba. Ale ten sa s ňou len zahrával. To však Esmeralda zistila až vtedy, keď ju obvinili z jeho vraždy a napriek tomu, že žil, nepomohol jej. Toto poznanie ju veľmi bolelo. Nemohla na neho zabudnúť. Nakoniec ju zabila láska k nemu. Esmeralda „bola ako pochodeň, ktorú prenesiete z denného svetla do tmy.“

CLAUDE FROLLO
Bol kňazom. No aj napriek tomu sa zaľúbil do Esmeraldy. Bol to veľmi rozporuplný človek. Veril, že je jeho prekliatím a chcel ju mať len pre seba. Bol veľmi žiarlivý, a to až tak, že keď ju videl s Phoebom, dokázal ho bodnúť nožom do chrbta. Chcel ho zabiť, no nepodarilo sa mu to. Žiarlil dokonca aj na Quasimoda, svojho verného služobníka. Bol necitlivý a krutý.

Keď ho Esmeralda odmietla, dal ju podržať Gudule, ktorá nenávidela cigáňov, a sám šiel zavolať ozbrojencov, aby ju obesili. QUASIMODO
Quasimodo sa narodil ako mrzák. Keď mal 4 roky, matka ho odniesla do kostola. Tam sa ho ujal Claude Frollo. Naučil ho rozprávať a spravil ho zvonárom Chrámu Matky božej. Quasimodo miloval svoje zvony, ale ohluchol z ich zvuku. Claude Frolla poslúchal na slovo. Potom sa zaľúbil do Esmeraldy, ale skrýval sa pred ňou, lebo bol veľmi škaredý. Mal dobré srdce, ale všetci sa ho báli pre jeho vzhľad. Keď videl, že jeho milovanú Esmeraldu chcú obesiť, zachránil ju a odniesol do chrámu, kde jej nemohli ublížiť. Ochraňoval ju ako len vedel. Keď ju raz chceli zachrániť z chrámu jej „priatelia“, myslel si, že ju chcú zabiť, a tak robil všetko pre to, aby sa nedostali dnu. Ale podarilo sa to dvom mužom a tí ju odviedli. Quasimodo bol z toho veľmi nešťastný, lebo si myslel, že ju odviedli na šibenicu. A v podstate to bola pravda, lebo tým druhým bol Claude Frollo, ktorý ju udal.

PHOEBUS
Bol pekný mladý muž, ktorý pracoval ako kapitán lukostrelcov. Rád chodil
po krčmách a zabával sa s dievčatami, aj keď bol zasnúbený s mladou Ľalianou.
Neváhal dať si schôdzku s Esmeraldou. Ale cestou tam stretol Claude Frolla, ktorý mu naklamal, že sa chce presvedčiť, či sa naozaj zíde s ňou, nech ho niekam schová. Phoebus bol trochu opitý, a tak súhlasil. Nikdy nemyslel na následky svojho konania. Keď sa prebral po zranení, bolo mu jedno, či Esmeraldu obesili. Aj keď bola obvinená z jeho vraždy a on bol živý, nepomohol jej.

GUDULA
Bola pustovníčkou v Myšej diere (verejná cela, kde sa kajali a modlili ženy za svojich blízkych, ktorí zomreli alebo ich nevedeli nájsť; táto cela nemala dvere, iba jedno zamrežované okienko, cez ktoré im ľudia dávali jedlo). Keď bola Gudula mladá, mala nádhernú dcérku. Mala ju najradšej na svete. Ale raz sa na chvíľu odbehla porozprávať so susedkou a keď sa vrátila, jej dcérka tam už nebola. Skoro zošalela. Chodila po celom meste, hľadala ju, ale nenašla. Nezostalo po nej nič, iba jedna vyšívaná črievička. Kým bola preč, susedka videla dve cigánky, ako išli do jej izby. Nechali tam akéhosi vreštiaceho malého netvora. Bol to Quasimodo. Museli ho ihneď odniesť. Gudula sa rozbehla do cigánskeho tábora, ale tí už boli preč. Myslela si, že jej dcéru zjedli.

Preto nenávidela cigáňov, no najviac Esmeraldu, lebo bola vo veku jej dcéry.

OBSAH
Šiesteho januára 1482 sa v Paríži oslavovali dve slávnosti, od nepamäti spojené v jednu: sviatok Troch kráľov a slávnosť bláznov. Dav Parížanov sa rozchádzal na tri miesta: k ohňu radosti na námestí de Grève, pred Braquovu kaplnku, kde sa mal stavať máj a do Súdneho paláca, kde sa mali hrať mystériá. Veľká sieň Súdneho paláca bola preplnená ľuďmi, lebo tam mali byť predstavený flámsky vyslanci a každý ich chcel vidieť. Oni však meškali, a tak sa s veľkým úspechom začalo bez nich. Ale v strede hry začali prichádzať vyslanci a všetky oči hľadeli len na nich, nie na mystérium. Pierre Gringoire, ktorý hru napísal, bol veľmi nešťastný. Keď predstavovanie skončilo, hralo sa ďalej. Nikoho však už nebavilo počúvať nudné dialógy. Jeden pančuchár vykríkol, že u nich sa slávnosť bláznov oslavuje úplne inak. Všetkým sa to zapáčilo. Každý, kto chcel, si prestrčil hlavu dierou v múre a zaškľabil sa na ostatných. Ľudia sa až za bruchá chytali. No zrazu sa tam objavil úškľabok, ktorý oslnil celé zhromaždenie. „Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovové ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko celkom strácalo
pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku.“ Všetci sa jednohlasne zhodli na voľbe pápeža bláznov. Aké však bolo ich prekvapenie, keď zistili, že nejde o žiadny úškľabok, ale o skutočnú tvár. Táto tvár patrila Quasimodovi. Húf Parížanov sa s ním vybral na námestie. V sieni zostalo len málo ľudí. To sa však zmenilo, keď niekto vykríkol, že na námestí je Esmeralda. Vtedy odišli všetci.
Gringoire bol zničený. Vôbec netušil čo alebo kto je Esmeralda. Smutný vyšiel
na ulicu a túlal sa až do večera. Bola mu zima, a tak sa chcel zohriať. Zašiel
na námestie, kde blčal oheň radosti. Ale keď prišiel bližšie zbadal, že kruh ľudí je omnoho väčší ako bolo potrebné. V strede tancovala mladá dievčina. „Nebola urastená, ale jej útla postava sa tak odvážne vymršťovala do výšky, že sa zdala vysoká. Bola hnedá, ale dalo sa tušiť, že vo dne má jej tvár ten krásny zlatý odlesk, aký majú Andalúzanky a Rimanky. Jej drobná nôžka bola tiež andalúzska, lebo v rozkošnej črievičke sedela pevne a zároveň voľne.

Tancovala, krútila sa a vrtela na starom perzskom koberci, nedbalo rozhodeného pod jej nohami; a zakaždým, keď sa okolo vás v krúživom lete mihla jej žiariaca tvár, z jej veľkých čiernych očí vyšľahol na vás blesk.“ Bola to Esmeralda. No potom Gringoire zbadal, že je to cigánka a celá ilúzia sa mu rozplynula. Keď dievča dotancovalo, začal ju sledovať. Išiel za ňou kľukatými uličkami, keď sa stal svedkom scény, kde ju chceli uniesť dvaja muži. Jedným z nich bol Quasimodo. Gringoire ho chcel zastaviť, ale obor bol silnejší. Zrazu sa ozval zvuk kopýt a spoza rohu sa vynoril oddiel lukostrelcov, ktorý spútal Quasimoda a zatkol ho. Ich vodca, Phoebus vyslobodil Esmeraldu a tým sa stal jej hrdinom. Gringoire sa túlal Parížom, až sa dostal na Dvor divov, mesta zlodejov, podvodníkov a žobrákov, kam ešte poctivý človek nevkročil. Zaviedli ho ku kráľovi, Krivému Šabliarovi-Cundrošíkovi. Ten ho chcel obesiť, ale dal básnikovi šancu na záchranu života. Priniesli pred neho bábku celú ovešanú zvončekmi. Gringoire sa musel postaviť na krivú stoličku, prekutrať panáka, vytiahnuť mu z vrecka mešec a to tak, aby nezacengal ani jeden zvonček. Jemu sa to však nepodarilo. Poslednou šancou bolo, aby si ho zobrala jedna zo žien. Žiadna ho však nechcela, a tak sa ho chystali obesiť, keď vošla Esmeralda. „Zdalo sa, že toto neobyčajné stvoreníe ovládlo svojím pôvabom a krásou i Dvor divov. Hatmatilci a hatmatilky jej ticho ustupovali z cesty a surové tváre sa im rozžiarili, keď sa na nich pozrela. Ľahkým krokom pristúpila k odsúdencovi. Jej pekná Džali šla za ňou. Gringoire bol viac mŕtvy ako živý. Chvíľu naňho hľadela. „Chcete ho dať obesiť?“ opýtala sa vážne Krivého. „Áno, sestra,“ odpovedal kráľ thúnsky, „iba ak by si si ho vzala za muža...“ „Vezmem
si ho,“ vyhlásila.“ Týmto sa to však pre Esmeraldu skončilo. Gringoire jej bol iba priateľom, nič viac. Quasimoda za svoj prečin sudca odsúdil na deň na pranier. Aj tu sa preukázalo Esmeraldino dobré srdce, keď mu priniesla vodu, lebo bol smädný. „V tej chvíli zbadal, že sa dav rozostupuje. Vyšla z neho čudne oblečená dievčina a s ňou malá biela kozička s pozlátenými rožkami. V ruke niesla tamburínu. Quasimodovi oko zaiskrilo. Bola to cigánka, ktorú sa včera v noci pokúsil uniesť, a za toto prepadnutie, ako nejasne cítil, ho práve teraz trestali; mimochodom, toto bol ten najposlednejší dôvod, lebo ho trestali iba preto, že je hluchý a že ho súdil tiež hluchý. Nepochyboval, že i ona sa mu prišla pomstiť a udrieť ho ako všetci ostatní. Videl, ako rýchlo vystupuje po rebríku. Dusil ho hnev a zloba. Najradšej by bol zrútil pranier, a keby blesk z jeho oka mohol zabíjať, cigánka by bola bývala rozdrvená na prach, prv než by bola vyšla na plošinu.

Mlčky pristúpila k odsúdencovi, ktorý sa márne zvíjal, aby jej unikol, odviazala si od pása čutoru a priložila ju jemne k úbožiakovým vyprahnutým perám. A tu bolo vidieť, ako sa z toho dosiaľ suchého a blčiaceho oka vykotúľala veľká slza a pomaly stekala po tej obludnej a zúfalstvom tak dlho húžvanej tvári. Bola to možno prvá slza, ktorú nešťastník kedy vyronil.“ Ale v tej chvíli Esmeraldu zbadala Gudula a prekliala ju. Esmeralda sa vždy bála chodiť okolo Rolandovej veže, lebo pustovnica na ňu vždy kričala a nadávala. Obviňovala ju za smrť svojej dcérky. Nevedela, aký má na to dôvod, a asi to ani nechcela vedieť. Phoebus nezabudol na mladú cigánku, ale bol zasnúbený s krásnou Ľalianou. Keď bol u nej na návšteve, zbadal ju, ako tancuje na námestí a zavolal ju dnu. Keď prišla, privítali ju mladé dámy veľmi chladne. „Bola totiž nevšedne krásna, že vo chvíli, keď sa objavila vo dverách, akoby sa bolo po miestnosti rozlialo zvláštne svetlo. V tejto uzavretej komnate, v tmavom rámci nábytku a kobercov bola neporovnateľne krajšia a žiarila ešte viac ako na námestí. Bola ako pochodeň, ktorú prenesiete z denného svetla do tmy. Oslnila urodzené dámy aj proti ich vôli. Každá sa cítila akoby ranená vo svojej kráse.“ Keďže nemohli kritizovať jej krásu, vrhli sa na jej oblečenie. Keď Esmeralda odišla, Phoebus ju dobehol a dohodol si s ňou na večer schôdzku. Neskôr sa stretol s priateľom a povedal mu o Esmeralde. Náhodou ich rozhovor vypočul arcidiakon a začal Phoeba sledovať. Keď sa rozdelili, dobehol ho a povedal mu, aby ho zobral so sebou aby sa presvedčil, či to bude naozaj Esmeralda. Mladý podnapitý muž schoval kňaza do komory a odišiel po dievčinu. O chvíľu sa vrátili. Najprv sa len zamilovane rozprávali, no keď sa chceli pobozkať, stalo sa niečo neočakávané. „Odrazu videla nad Phoebovou hlavou inú hlavu, fialovú, zelenú, kŕčovitú tvár s pohľadom šialenca. Pri tejto tvári bola ruka držiaca dýku. Bola to tvár a ruka kňazova. Vylomil dvere a bol tu. Phoebus ho nemohol vidieť. Pred týmto hrozným zjavom ostala ako meravá, nemá ako holubica, ktorá zodvihla hlavu práve vo chvíli, keď sa morský orol díva guľatými očami do jej hniezda. Nemohla ani skríknuť. Videla, ako dýka padá na Phoeba a ako sa pariaca zasa dvíha. „Lucifer!“ zvolal kapitán a padol na zem. Zamdlela.“ Keď sa Esmeralda prebrala, zatkli ju za vraždu. Mučili ju, aby sa priznala k hroznému činu. Nakoniec sa priznala, lebo nevydržala bolesť. Ju aj s kozičkou odsúdili na smrť obesením. Lenže Phoebus nebol mŕtvy. Práve bol s Ľalianou na balkóne, keď videl, že niekoho privážajú v káre, aby ho obesili. Bola to Esmeralda.

„V osudnej káre sedela dievčina s rukami zviazanými za chrbtom a bez kňaza. Bola v košeli. Dlhé čierne vlasy ( podľa vtedajšej obyčaje strihali sa vlasy až pod šibenicou ) jej padali na prsia a na obnažené plecia. Po týchto zvlnených vlasoch, ligotavejších ako havranie perá, krútil sa a vinul hrubý sivý a drsný povraz, ktorý obdieral útle kľúčne kosti a okrúcal sa okolo pôvabného krku úbohého dievčaťa ako dážďovka okolo kvetu. Pod povrazom sa blyšťal malý amulet, ozdobený zelenými sklenými očkami ako smaragdy, ktorý jej nechali iste preto, že sa odsúdeným na smrť nič neodopiera. Diváci v oblokoch si mohli všimnúť na dne káry jej holé nohy, ktoré sa usilovala pod seba skryť z akéhosi záchvevu posledného ženského studu. Pri nohách jej ležala zviazaná kozička.“ Esmeralda sa musela verejne kajať pred chrámom. Potom ju chceli obesiť. Nikto si ale nevšimol čudného diváka na streche katedrály, ktorý si priviazal o stĺpik hrubý povraz , ktorý siahal až na schody. A práve vo chvíli, keď sa jej život mal skončiť, skĺzol sa dolu, zobral dievča na chrbát a bežal do chrámu, ktorý bol vyhlásený za azyl. Azyl bolo v minulosti miesto, na ktoré bol aj zákon krátky. Sem sa skrývali zločinci a zlodeji, a nikto im nemohol nič urobiť. Esmeralda sa skamarátila s Quasimodom, ktorý sa do nej zaľúbil. Dal jej píšťalku, ktorej zvuk počuje, keby niečo potrebovala. Daroval jej aj svoje lôžko a on spával pri jej dverách. Raz v noci do izbičky nepozorovane prišiel Frolo. Esmeralda ešte stihla zapískať. Jej verný služobník tam hneď prišiel a útočníka napadol. V tej tme v ňom nespoznal svojho pána. Až keď mu tvár osvietilo mesačné svetlo spoznal, akej chyby sa dopustil. Kňaz ho zbil, ale za Esmeraldou už neprišiel. Gringoire chcel dievča odviesť do bezpečia, lebo sa dozvedel, že sa chystá útok na katedrálu za účelom zatknutia cigánky. Preto presvedčil Dvor divov, aby ju vyslobodili deň pred tým. Ku chrámu sa blížili ako tiene. Ale len čo ich Quasimodo zbadal, myslel si, že ju chcú zabiť. Preto využil to, že sa práve opravovala jedna z vežičiek a zhodil na nich veľký trám, ktorý niektorých tulákov zabil. Tí však trám využili ako barana a chceli vyvaliť dvere. Išlo to však veľmi ťažko, lebo Quasimodo ich zatarasil. „Vo chvíli, keď sa stavali okolo barana, aby sa posledný raz pokúsili, keď každý zadržiaval dych a napínal svaly, aby dal všetku silu do rozhodujúceho úderu, ozval sa uprostred nich ešte hroznejší rev ako ten, ktorý vybuchol a stíchol pod trámom. Tí, čo nekričali, a tí, čo ešte žili, sa len dívali!..

Dva prúdy roztopeného olova tiekli z budovy do najhustejšieho davu. Celé more ľudí kleslo pod vriacim kovom, ktorý na dvoch miestach, kam sa lial, vyvŕtal v dave dve čierne a dymiace diery, aké urobí horúca voda v snehu. Bolo vidieť, ako sa zvíjajú polospálení umierajúci a ako kričia od bolesti. Okolo týchto dvoch hlavných prúdov sa rozstriekavali na útočníkov kvapky toho strašného dažďa a prevŕtavali lebky ako ohnivé nebožiece. Bol to ťažký oheň, padajúci na úbožiakov ako husté krupobitie.“ Po tomto sa všetci rozpŕchli. Jednému mužovi sa však predsa podarilo dostať sa dnu, a to za pomoci arcidiokona. Bol to Gringoire. Esmeraldu spolu odviezli cez rieku, kde ju kňaz zaviedol na námestie ku šibenici. Dal jej poslednú šancu rozhodnúť sa: buď on, alebo smrť. Vybrala si radšej smrť. Frollo vedel, že Gudula ju nenávidí, tak jej ju dal podržať, kým šiel po strážnikov. Gudula sa jej držala ako kliešť. Začala jej vyčítať stratu svojej dcéry. Chcela vidieť, ako umiera. „Dievčina opäť klesla, vyčerpaná, zlomená, s očami sklonenými, akoby sa dívala z hrobu. „Beda,“ koktala, „vy hľadáte svoje dieťa, ja hľadám svojich rodičov!“ „Vráť mi moju malú Agnešku!“ pokračovala Gudula. „Nevieš, kde je? Tak zomri!...Poviem ti dačo. Bola som roztopašnicou, mala som dieťa a to dieťa mi vzali...cigáni. Tak vidíš, že musíš zomrieť. Až si príde tvoja cigánska matka po teba, poviem jej: Matka, pozri na tú šibenicu!...Alebo mi radšej vráť moje dieťa...Vieš, kde je moje dievčatko? Počkaj, čosi ti ukážem! Tu je jeho črievička, to je všetko, čo mi po ňom ostalo. Nevieš, kde je druhá? Ak to vieš, povedz mi to, a ja ju pôjdem hľadať pokolenačky čo priam na koniec sveta.“ A pri týchto slovách vystrčila druhú ruku z oblôčka a ukázala cigánke vyšívanú črievičku. Bolo už dosť vidno, takže mohla rozoznať jej farbu i tvar. „Ukážte mi tú črievičku,“ povedala cigánka a celá sa zachvela. „Bože! Bože!“ súčasne voľnou rukou rýchlo otvorila vrecúško, ozdobené sklenenými korálkami, ktoré nosila na krku. „Len si hľadaj svoj diabolský amulet!“ hundrala Gudula. Odrazu zmĺkla, celá sa zachvela, zakričala prehlbokým hlasom: „Moja dcéra!““ Esmeralda totiž vybrala z vrecúška črievičku celkom podobnú tej druhej. Gudula si uvedomila, že jej dcéra má zomrieť. Chcela ju pustiť, ale to už bolo počuť na dlažbe kopytá koní. Tak zvnútra vyvalila mreže na okienku a úzkou medzerou vtiahla Esmeraldu dnu do cely, kde ju schovala do najtmavšieho kúta. Práve vtedy vyšli spoza rohu vojaci. Začali sa vypytovať, kde je cigánka. Gudula im klamala, že jej ušla a ukázala im smer jej úteku.

Oni však boli neodbytní a bolo im čudné, že mreže sú zlomené. Nakoniec sa však rozhodli odísť. Vtom Esmeralda začula Phoebov hlas, vrhla sa k okienku a vykríkla jeho meno. Už bolo neskoro na jej záchranu. Vojaci ju započuli a vrátili sa. Zbúrali jednu stenu cely a vytiahli ženy von. Gudula sa držala Esmeraldy tak pevne, že nebolo možné odtrhnúť ich od seba. Kat stúpal s oboma po rebríku smerom k šibenici. Až vtedy zhodil Gudulu dolu. „V tej chvíli odrazu otvorila matka, schúlená na dlažbe, oči. Vzpriamila sa bez jediného výkriku, s hrozným výrazom na tvári; potom sa ako šelma vrhla na katovu ruku a uhryzla ho. Bolo to ako blesk. Kat zreval od bolesti. Vojaci pribehli. S námahou mu vytiahli krvácajúcu ruku z matkiných zubov. Zatíchla. Odstrčili ju dosť surovo a všimli si, že padla ťažko na dlažbu. Zdvihli ju a ona zase bezvládne padla na zem. Bola mŕtva. Kat už nepustil dievčinu z rúk a začal znova vystupovať po rebríku.“
Keď Quasimodo zbadal, že izbička je prázdna, začal ako šialený behať po chráme, hľadal ju, od zlosti si trhal vlasy. Keď už prehľadal všetky miestnosti a presvedčil sa, že nikde nie je, zbadal Frolla so záhadným úsmevom na tvári. Pozeral sa na námestie. Potom zbadal, na čo sa kňaz díva. K šibenici bol opretý rebrík. Po ňom kráčal kat s niečím bielym na pleci. Bola to dievčina oblečená v bielom. Quasimodo ju spoznal. Bola to Esmeralda. Vtom videl, ako kat odstrčil rebrík a dievčina sa hojdá na povraze s tým chlapom na pleciach. Práve v tej chvíli sa kňaz začal smiať smiechom, akým sa môže smiať len ten, čo už nie je človekom. „Zvonár cúvol niekoľko krokov za arcidiakona a odrazu sa na neho zúrivo vrhol, udrel ho svojimi veľkými rukami zozadu a strčil ho do priepasti, nad ktorou sa dom Claude vykláňal. Kňaz vykríkol: „Do pekla!“ a spadol.“ Zachytil sa však na výklenku. Darmo sa však snažil zachytiť sa na žule. Quasimodo mu mohol ľahko pomôcť, stačilo natiahnuť ruku. Ale on si kňaza nevšímal. Uprene sa díval na námestie a z jeho oka stekal prúd sĺz. Arcidiakon to nevydržal a pustil sa. Najprv spadol na strechu jedného domu a potom padol na dlažbu. Po tomto dni Quasimodo zmizol. Phoebus sa oženil a Gringoire mal úspech v tragédii. Ale asi po dvoch rokoch sa v pivnici, kde sa uchovávajú pozostatky obesencov, našli dve čudne poprepletané kostry. „Jedna z nich bola kostra ženy, mala dosiaľ na sebe niekoľko zdrapov šiat z látky kedysi bielej a na krku náhrdelník z adrezarachových zrniek s hodvábnym vrecúškom, ozdobeným zelenými sklenenými korálkami, ktoré bolo otvorené a prázdne.

Tie predmety mali takú nepatrnú cenu, že si ich kat iste nechcel vziať. Druhá kostra, ktorá prvú pevne objímala, bola kostra muža. Všimli si, že mal pokrivenú chrbtovú kosť, hlavu zaseknutú medzi lopatkami a jednu nohu kratšiu. Nemala zlomené väzy a bolo jasné, že nejde o obesenca. Muž, ktorého kostra to bola prišiel sem teda umrieť. Keď ho chceli odtrhnúť od kostry, ktorú objímal, rozpadol sa
na prach.“

VLASTNÝ NÁZOR: Veľmi pekné dielo. Nemuseli tam byť tie 30 stránkové nudné opisy. Nádherný príbeh o láske.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Victor Hugo Chrám Matky Božej v Paríže