Ján Palárik Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch

Veselohra v troch dejstvach.(9 muzov, 5 zien, zenci a znice. - Salon v
kastieli.) Dej sa odohrava na kastieli Hrabovskej.
Mlada grofka Erzika Hrabovska zije na svojom majetku na dedine. Je sirota,
preto si zvolila za svoju stalu spolocnicu Milusu, dceru rechtora
vlastenca Oriesku. Milusa ma na nu velky vplyv a vstepuje jej mnohe
vlastenecke a demokraticke zasady.
Jedneho dna dostane Erzika od svojho tutora barona Kostrovickeho zvest,
ze jeho syn Ludovit, ktoremu je od detstva zasnubena, ale s ktorym sa este
nepoznaju, pride aby sa osobne spoznali. Erzika a Milusa sa chystaju
Ludovita velkolepe privitat a vyuziju na to obzinky. Aby mohla lepsie
pozoravat svojho buduceho, rozhodne sa Erzika ostat inkognito a zameni si s
Milusou ulohy: Milusa bude hrat grofku a Erzika sa oblecie za znicu.
Ludovit prichadza i so svojim priatelom zo studii inzinierom Rohonom,
horlivym vlastencom. I oni si zamenia ulohy. Milusa ich prijme v ulohe
grofky a hned v prvom rozhovore im vycita poriadnu lekciu pre odrodilstvo a
povysenectvo. Ludovitovi, ktory je madaron, hned prejde chut na zenbu s
domnelou grofkou - panslavkou, ale Rohon sa zalubi do Miluse a ona donho.
Ludovita uputa Erzika preoblecena za znicu a zalubi sa do nej. Situacia sa
zamotava, vznikaju smiesne, ale i zialne sceny, treba veci vysvetlit. Prvi
sa odhalia navzajom Milusa a Rohon, povedia to i Erzike, ale Ludovita
nechavaju umyselne este v omyle, aby ho vytrestali. A tak ked pride Orieska
a povie, ze ta pekna znica je jeho dcera, Ludovit si ju pyta za zenu. Tak
isto si ju pyta Rohon. Definitivne sa situacia rozriesi, ked pride stary
baron. Vysvitne, kto je kto, i pricina zameny osob a uloh. A kedze i pri
zamene sa navzajom zalubili ti pravi, konci sa cele dobrodruzstvo pri
obzinkoch rodostnym objatim dvoch stastnych parov.


OSOBY
-------

GROFKA ELIZA HRABOVSKA
ORIESKA, ucitel
MILUSA, jeho dcera, grofkina spolocnica
BARON KOSTROVICKY, grofkin porucik
LUDOVIT, jeho syn
ROHON, zememerac
CAPKOVA, grofkina komorna
SUCHAY, grofkin uradnik
PISTA, husar barona Kostrovickeho
TOMAS
JANO
DORA
KATA
PRVY SLUHA -+
DRUHY SLUHA -+- v grofkinom kastieli
ZENCI a ZNICE -+

JAN PALARIK - ZIVOTOPIS
---------------------------

Narodil sa 27. aprila 1822 v Rakovej na Kysuciach.

Gymnazium navstevoval v
Ziline a Keckmete, teologiu studoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave.
Kaplanom bol v Starom Tekove, na Vindsachte (Stiavnicke Bane), v Banskej
Stiavnice a od roku 1851 v Pesti. Roku 1862 stak sa fararom v Majcichove,
kde 7. decembra 1870 umrel.Bol slovensky dramatik, jeden z predstavitelov
Novej skoly slovenskej. Kritizoval socialne a narodnostne pomery a usiloval
sa o dorozumenia s madarskymi liberalmi, neskor sa pre nepochopenie utiahol
z politickeho zivota.Venoval sa kulturnoosvetovej praci, napisal viacero
ucebnic nabozenstva i citaniek a gramatik pre slovenske skoly, pisal verse,
ale hlavny vyznam jeho literarnej cinnosti spociva v dramatickej tvorbe.
Ako kaplan vo Vindsachte zacal roku 1850 vydavat tyzdennik Cyril a Method
s prilohou Priatel skoly a literatury, v ktorom presadzoval demokraticke a
narodne myslienky. Plkusal sa pisat aj verse i prozu, ale najvacsi uspech
dosiahol ako dramaticky spisovatel. Jeho veselohry Inkognito, Drotar a
Zmierenie alebo Dobrodruzstvo pri obzinkoch zaktivizovali divadelne
ochotnictvo na Slovensku a ucinne sirili idey narodnej rovnopravnosti a
nacionalnej tolerancie v mnohonarodnom Uhorsku.V rokoch 1855 - 1856 vydaal
v Pesti Kristofa Smida Spisy pre mladez. V tejto kniznej serii postupne
vyslo pat nevelkych zvazkov mravoucnych poviedok nemeckeho nabozendkoho
spisovatela moralistu Ch. Schmida.Palarik sa zainteresoval aj do pripravy
skolskych slabikarov a citaniek.



CITAT
-------

" Ach apko, ci ste vy daki ini
Tvorovia na zemi nezli ten dobry lud?
Ci ho vecne mate len zberbou prezyvat
A v nemudrej pyche nad nim sa nadymat,
Pretoze vam prajny viac nadelil osud?
Ci nie je on, nas lud, pracovity, tichy?
O, bar by ste sa uz raz tej sprostej pychy
Sprostili a toho zahubneho bludu,
Ze vy nepatrite slovenskemu ludu,
Trebars z jeho krvi ste a v jeho lone
A z jeho krvavych mozolov zijete,
A to vlestenectvom este menujete,
Ked ho opustate v biede, v ktorej stone ...!"


MYSLIENKOVY ROZBOR DIELA

---------------------------
Mnohi si donedavna vysvetlovali alebo este stale vysvetluju
titul Palarikovej veselohry tak, ze sa v nej bojuje o triedny zmier medzi
slovenskou slachtou, burzoaziou a ludom.

Pravda je vsak ta, ze sa tu nijake
splocenske triedy vzajomne nezmieruju, ale ze sa na seba prestanu hnevat
len dvaja rozkmotreni priatelia ( baron Kostrovicky a zememerac Rohon )
a ze nastava zase harmonia v rodinnych vztahoch medzi starym a mladym
Kostrovickym , len co sa stary baron dozvie, ze jeho syn miluje grofku,
a nie ucitelsku dceru Milusu.
Nie je vsak spravne tvrdit, ze dramatik sledoval tymto dielom akesi
nerealne zamery: ze vkladal nejake nadeje do slachty ako do pozitivneho
cinitela v narodnom zivote, ze by bol od slachty ocakaval spasenie
slovenskeho ludu alebo ze by bol dokonca nabadal ostatne spolocenske
vrstvy, aby zaujimali k slachte pozitivne stanovisko. Chcel len tym
prislusnikom aristokratickych vrstiev, ktori este nezabudli celkom svoj
rodny jazyk, pripamatat ich narodny povod a pripomenut im, k comu ich
zavazuje. Ale hlavny problem nespociva pri tom vsetkom v tom, co si Palarik
pri vytvarani svojho diela myslel, lez v tom, ako prislusnikov slachty a
ich vnutorny zivot zobrazil.
Uz to svedci o hlbokom Palarikovom zmysle pre realizmus, ze jeho postavy
z radov slachty su prisne individualizovane. Iny je pomer k ludu u grofky,
iny u barona Kostrovickeho a u jeho otca. Kedze vztah k ludu bol Palarikovi
jednym z hlavnych kriterii pre urcenie hodnoty cloveka, na nom sa zaklada
odlisne povahove zalozenie tychto troch postav: grofka Hrabovska je
divakovym sympatiam ludsky najblizsia, pretoze mala najskor moznost dostat
sa pod vplyv vlastenky Miluse, ktory hlboko zaucinkoval na cele jej
povahove zalozenie; mlady baron Ludovit Kostrovicky je ku koncu hry na
ceste k tomu, aby si ziskal divakove sympatie, kym stary Kostrovicky je
z tejto stranky divakovi nacisto lahostajny.
Grofka je spociatku vylucne pod Milusinym vplyvom. Ma od nej lasku k
slovenskemu ludu, ku ktorej ju Milusa privadza cez esteticke zazitky: nauci
ju zamilovat si slovensky kroj a slovensky spev. Cez kroj a spev dostava sa
grofka blizsie k slovenskemu cloveku, ktoremu bola pred Milusinym prichodom
do kastiela na mile vzdialena pre svoju kozmopoliticku vychovu, ako aj pre
vplyv svojej komornej Capkovej. Ak Palarik neukazuje, ako daleko prenikla
grofka k dusi slovenskeho pracujuceho cloveka, nestalo sa to nahodou a
mozno si to vysvetlit tym, ze sa mu to v tejto hre nezdalo potrebne.
Podstatne je, ze grofka zbystrila svoj zaujem o slovensky lud, len co
objavila, ze za spoluucinkovania svojich zencov bude moct usporiadat na
pocest svojho neznameho snubenca dozinkovu slavnost.
Lez grofka Hrabovska je pod vplyvom svojej spolocnece Miluse aj v inych
podstatnych zivotnych otazkach, nielen co sa tyka jej vztahu k ludu. Milusa
ju prvadza hned v prvom dejstve do rozpakov, ked jej vycita, ze je ochotna
prijat mladeho barona ako svojho snubenca, hoci ho vlastne ani nepozna. Je
to protest mladej vzdelanej slovenskej zeny proti sposobu, akym sa
uzatvarali v slachtickych a statkarskych rodinach manzelastva, pri ktorych
prvoradu ulohu hrala vzdy vola rodicov.

Az po tomto zasahu Milusinom
rozhoduje sa grofka najprv spoznat svojho nadejneho snubenca a len potom sa
za neho vydat. Aj v tomto badat, ze Milusa ako osobnost daleko predstihuje
grofku, co grofka aj uznava, pretoze sa Milusi vo vsetkom podrobuje.
Podrobuje sa jej vsak len ako clovek, a nie ako osoba stojaca vyssie svojim
spolocenskym rangom.
Ide najma o tretie dejstvo, kde z podtextu citit grofkinu urazenost nad
tym, ze domnely mlady baron nezalubil sa do nej, ale do Miluse. Grofke sa
tu sprava k Milusi pichlavo. Dovodi moralkou svojej triedy a naznacuje, ze
keby domnely baron Kostrovicky spoznal, ze Milusa ulohu grofky len hra,
chytro by vytrezvel zo svojej lasky. Milusa vystihuje tento podtext
urazenosti, pretoze mala uz predtym dost moznosti spoznat grofkinu povahu;
po jej odchode vravi v monologu, ze "grofka zase ma nestastne kaprice " a
ze sa hneva preto, lebo domnely mlady baron nepoznal v znici svoju
snubenicu a choval sa k nej lahostajne. "Bo hrozne su zenske vo svojej
krase marnive! Lez kto sa im klania, k tomu su zmierlive, " doklada Milusa
a je zrajme, ze ma na mysli zeny z grofkinej triedy. Ved sama Milusa vo
svojej krase marniva nie je, to je predsa tiez jeden z podstatnych znakov,
ktorymi sa od grofky odlisuje.
Inak pre grofkin charakter je tiez priznacne, ze ked sa ako znica
dostava tvarou v tvar dvom mladikom , o ktorych vie, ze jeden z nich je jej
neznamym snubencom, a ked sa pokusa uhadnut, ktory z nich je baron
Kostrovicky, okamzite sa jej to podari. Naozjstny Kostrovicky to hned
komentuje poznamkou, ze znica ma "aristokraticke gusto". Grofka preoblecena
do kroja znice a netusieca, ze Kostrovicky a Rohon si podobne vymenili
svoje ulohy ako ona s Milusou, nevie utajit svoje sklamanie nad tym, ze v
baronovi spoznava toho skromnejsieho a vaznejsieho z dvoch mladikov.
Otvorene priznava, ze ten samopasnejci, ktory sa jej zaliecal so vsetkou
remeselnostou, s akou dvorievaju prislusnici vyssich vrstiev zenam z ludu,
pacil sa jej lepsie.
Palarik nezobrazil grofku ako postavu, ktora stoji s ludskej stranky
dost blizko slovenskym pracujucim masam. O tom svedci velmi
charakteristicka epizoda v poslednom dejstve. Ludovit, o ktorom uz grofka
vie, ze je tym prvym bronom, vyznava v zahrade kastiela znici lasku. Je to,
prirodzene, len take nezavazne vyznanie, akych urobi clovek typu mladeho
barona za svoj zivot cele desiatky. Ked ju chce objat, grofka - znica mu
hrozi, ze bude kricat.

Toho sa Kostrovicky nalaka, a ked pocuje, ze ktosi
prichadza, posiela predmet "lasky" chytro prec. Keby sa grofka naozaj
citila k svojmu ludu blizka, pokladala by taketo spravanie sa Kostrovickeho
za urazku a poburilo by ju. Ale prave to je vo veci: grofka sa citi, mysli
a kona predovsetkym za svoju vlastnu osobu, zostava grofkou, vie , ze
ctitel je baronom, a preto nenachadza na jeho spravani nic urazliveho,
poklada ho za celkom prirodzene.