Edita je deväťročné dievčatko, rozprávač ju nevníma ako sestru, lebo je oveľa mladšia ako on, neprichádza s ňou veľmi do styku. Bol predpojatý voči malým deťom. Je malá, filigránska, veľmi útla, má krásne modré oči, plavé vlásky. Brat ju pokladá za hlúpejšiu, lebo ju nebaví čítanie. Je úslužná, láskavá, kto ju pozná, musí ju mať rád. Po čase ju budú poznať všetci bratovi priatelia a každého očarí svojou milotou.
Začal som ju pozorovať. Editu nemôžem pristihnúť, aby niečo nerobila. Edita vyberie slúžke z ruky prácu a urobí ju ona sama.
Z Editky sa stáva priateľka staršieho brata, ktorý je už spisovateľ. Hovorí jej o úskaliach literárnej tvorby, vysvetľuje jej svoj pohľad na život a na ľudí:
Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič "nadbytočné", že im vypočíta živobitie na gramy; toľko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali. Zídu sa: tvoji synovia pre vojnu, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriách.
Veľký brat ju bráva na prechádzky k Váhu, učí ju po anglicky. Editka sa snaží dobre učiť, je usilovná, ale učenie ju nebaví, hlavne matematika. Jedného dňa si zavolala priateľku, aby jej pomohla s úlohou, a tá jej nešťastnou náhodou zhrdzaveným perom zraní pravé oko. Slúžka jej oko opláchne v nie príliš čistej vode a až večer išiel otec a brat s Editkou do mesta na kliniku. Lekár svojmu kolegovi dovolil, aby si pozrel zranenie:
Zaťal som zuby. Nebolo to už oko. Bola to akási slzou a krvou zalepená kalná masa s úplne zakalenou šošovkou; pupilu, dúhovku rozoznať na ňom nebolo. V prostriedku široká štrbina vpichnutia.
Nemôže sa zmieriť s tým, čo sa sestričke prihodilo, rúha sa Bohu za to, čo dopustil. Malá Editka všetko trpezlivo znáša. Je láskavá k všetkým okolo a čas v nemocnici využila na drobné práce. Sňal som jej z očí okuliare a pozrel som na ňu.
Oj, kde boli jej drahé modré usmievavé, vážne očká? Kde bola tá drahá tvárička? Dívala sa na mňa zvláštna, malá, detská tvár, zmenená na nepoznanie, s výrazom ľudí, majúcich na jednom oku beľmo, s výrazom, pri ktorom prejde človeka zima hrôzy a poľutovania.