To však nepomohlo a Bertinka večer zomrela. V deň pohrebu už Tereza porodila syna. Vzťahy v rodine sa začali vyostrovať a jedného dňa, keď prvýkrát navarila Hana, tak sa všetci pohádali. Neskôr sa Hana vybrala na drevo do lesa a cestou stretla poštára ktorý jej dal list od Jozefovho priateľa Macka, volal ich späť do mesta, lebo predtým uňho bývali, Hana ukázala list Jozefovi ale on povedal, že nemôžu odísť pred žatvou. Medzi bratmi stále trvalo napätie ktoré vyvrcholilo vtedy, keď Jozef vyšiel na povalu svojho príbytku a našiel tam Vendela ako podpaľuje seno. Nakoniec sa mu ho podarilo uhasiť a keď schádzal po rebríku dolu z povaly, Vendel naňho zaútočil sekerou. Jozef sa ubránil a rozhodol sa, že hneď odíde aj s Hanou a deťmi do mesta, ktoré potom pred otcom nazval svojím domovom. Odišli rýchlo a Hana sa ani nedozvedela prečo. Cestou z dediny sa ešte zastavili pri hrobe Bertinky. ("Myslel som si: rodina...a ono je to ináč, ono je to tak, že tie záhony, majetok a hlad po ňom zmenil ľudí. Keby každý, kto pracuje, bol zabezpečený a mohol by žiť bez strachu, čo bude zajtra, všetko by bolo inakšie. Ľudia by neboli lační po majetku...Boli by akosi...slobodní. Boli by ľuďmi! Ale takto...; Ľudia sú zlí-poznamenala Hana; Nie sú zlí, -vraví Jozef ďalej. - Nešťastní sú, to je to celé. Ach akí sú len nešťastní. Preto práve hovorím" drhnú hrdlačia, celé pokolenia sa trípia...a predsa nevedia, čo je šťastie. Myslíš, že pocítia niekedy radosť z práce? Čerta! Leží to na nich, vyvinul sa v nich akýsi strašný pud hrabať. Hrabú...a jednako sú vždy lačnejší. A čím sú lačnejší, tým viac rastie v nich strach, že sa nikdy nenasýtia. A tak požiera jeden druhého.").