Peter Jilemnický O dvoch bratoch

Postavy: Haviar, Haviarka, Vendel Haviar->Terezka->Bertina, Jozef Haviar->Hana ->Jurko, Elenka

Dej:
Celý príbeh sa začína tým, ako ide Vendel orať na pole so svojím otcom. Predtým sa uchádzal o robotu aj so svojou ženou, ale nikam ich nezobrali a tak museli ostať doma na gazdovstve. Vendel otcovi pomáhal, pretože si chcel zaistiť dedičstvo. Raz, keď šiel s otcom na pole, prišiel k nemu poštár a dal mu dva listy. V prvom stálo, že má zaplatiť poistku za pole, ale nemal takmer žiadne peniaze. Druhý list napísal jeho brat Jozef. Jozef odišiel po vojne do sveta, ale teraz sa chcel vrátiť, pretože stratil prácu a nedokázal si nájsť ďalšiu. To Vendelovi vadilo, lebo by sa musel deliť o dedičstvo. Jedného dňa však už Jozef aj so svojou ženou Hanou a synom Jurkom dorazili. Predtým bývali v meste, teraz si museli zvyknúť na chalupu. Terezka Hane prejavovala, že sa jej nepáči jej príchod a bratia sa spolu takmer nerozprávali. Hana cítila nevôľu Terezky ale dokázala sa s tým vyrovnať aj vďaka podbore starej Haviarky.("Len dva dni stačili na to, aby Hana poznala, ako ťažko bude im tu žiť v hustom vzduchu nedôvery, nevedomosti, prezierania a stáročných predsudkov.Jej vrodený zmysel pre pre poriadok, čistou a úpravnosť v domácnosti naďabil na tvrdý múr."). Terezka bránila aj deťom hrať sa spolu. Aj keď sa osamote rozprávala s Vendelom, dávala mu jasne najavo, že Jozefa s Hankou doma nechce. ("Hana v sebe cíti kus líšky, kus jazvice, sliedi po najbližšom okolí a nič nepustí okolo seba bez toho, žeby to nezvážila, neprenikala srdcom matky. Ale ach!.. je na tom oveľa horšie: líška pozná hluchý revír a odíde, jazvica pozná miesto málo bezpečné a hľadá inde. Hana poznala to i ono a jednako odísť nemá kam.").
Jedného rána prišiel Vendel za Jozefom a popýtal si od neho stovku, bol to posledný peniaz čo mal Jozef doma, že vraj pôjde do mesta hľadať si prácu. Lenže, keď sa večer vrátil bol opitý a všetci sa naňho hnevali. Na druhý deň išli všetci okrem Vendela a Terezky na pole, pretože Terezka nevedela zobudiť Vendela. V tom čase však už Bertinka ochorela a mala vysoké horúčky. Jozef odporučil Vendelovi doktora, ale on mu len povedal, že to sú zbytočne vyhodené peniaze. Bertinu skúšali liečiť dedinské liečiteľky ale bezúspešne. To donútilo Vendela aj s rodinou aby sa vybrali za doktorom, tam však nedošli lebo cestou stretli ženy ktoré ich prehovorili, aby išli za liečiteľkou.

To však nepomohlo a Bertinka večer zomrela. V deň pohrebu už Tereza porodila syna. Vzťahy v rodine sa začali vyostrovať a jedného dňa, keď prvýkrát navarila Hana, tak sa všetci pohádali. Neskôr sa Hana vybrala na drevo do lesa a cestou stretla poštára ktorý jej dal list od Jozefovho priateľa Macka, volal ich späť do mesta, lebo predtým uňho bývali, Hana ukázala list Jozefovi ale on povedal, že nemôžu odísť pred žatvou. Medzi bratmi stále trvalo napätie ktoré vyvrcholilo vtedy, keď Jozef vyšiel na povalu svojho príbytku a našiel tam Vendela ako podpaľuje seno. Nakoniec sa mu ho podarilo uhasiť a keď schádzal po rebríku dolu z povaly, Vendel naňho zaútočil sekerou. Jozef sa ubránil a rozhodol sa, že hneď odíde aj s Hanou a deťmi do mesta, ktoré potom pred otcom nazval svojím domovom. Odišli rýchlo a Hana sa ani nedozvedela prečo. Cestou z dediny sa ešte zastavili pri hrobe Bertinky. ("Myslel som si: rodina...a ono je to ináč, ono je to tak, že tie záhony, majetok a hlad po ňom zmenil ľudí. Keby každý, kto pracuje, bol zabezpečený a mohol by žiť bez strachu, čo bude zajtra, všetko by bolo inakšie. Ľudia by neboli lační po majetku...Boli by akosi...slobodní. Boli by ľuďmi! Ale takto...; Ľudia sú zlí-poznamenala Hana; Nie sú zlí, -vraví Jozef ďalej. - Nešťastní sú, to je to celé. Ach akí sú len nešťastní. Preto práve hovorím" drhnú hrdlačia, celé pokolenia sa trípia...a predsa nevedia, čo je šťastie. Myslíš, že pocítia niekedy radosť z práce? Čerta! Leží to na nich, vyvinul sa v nich akýsi strašný pud hrabať. Hrabú...a jednako sú vždy lačnejší. A čím sú lačnejší, tým viac rastie v nich strach, že sa nikdy nenasýtia. A tak požiera jeden druhého.").