A taktiež sa ich pýtali, kde nocovali, aké ťažkosti a nebezpečenstvá ich stretli na ceste, a aké potešenia, pôžitky a rozkoše na nej zažili? Aj to im porozprávali. A potom im povedali muži: „Teraz sa už stretnete len s dvoma ťažkosťami a potom ste už v meste.“
A potom ich žiadal Kresťan a jeho druh, že by šli s nimi, a oni im povedali, že pôjdu. Ale vraj to musia dosiahnuť svojou vlastnou vierou. A tak potom som videl, že šli spolu až uvideli bránu mesta. A ďalej som videl, že medzi nimi a medzi bránou bola rieka , ale nebolo cez ňu mosta, po ktorom by sa mohlo prejsť, a rieka bola veľmi hlboká. Keď uvideli pútnici rieku, veľmi sa zľakli. Ale muži, ktorí šli s nimi, im povedali: „Musíte cez rieku, lebo inak sa nedostanete ku bráne“. Tu sa začali pútnici vypytovať, či tam niet inej cesty ku bráne? Mužovia odvetili: „Áno, ale tou nebolo slobodno nikomu ísť od založenia sveta, len dvom, totiž Enochovi a Eliášovi, ani ňou nebude nikto smieť isť, dokiaľ nezatrúbi posledná trúba. (1. Kor. 15, 51-52.). Vtedy si počali pútnici zúfať, zvlášte Kresťan, a pozerali na tú i na onú stranu, ale darmo, nenašli inej cesty, ktorou by mohli prejsť cez rieku, a tak jej unikli. Na to sa pýtali mužov, či je voda všade rovnako hlboká? „Nie je“; - povedali – „avšak v tejto veci vám nemôžeme pomôcť. Lebo ju nájdete buď hlbšiu buď plytšiu, podľa toho, ako veríte v Kráľa toho mesta.“
A tak sa pustili do vody, a Kresťan vstúpiac do nej sa začal topiť a vykríkol na svojho dobrého priateľa Nádejného a povedal: „Klesám do hlbokých vôd; vlny mi vystupujú nad hlavu, všetky vlny idú ponad mňa. Selah.“ (Jon. 2,4.).
Vtedy povedal Nádejný: „Neboj sa, môj brat, ja cítim pod nohami dno, a dobre je.“ Vtedy riekol Kresťan: „Ó, môj priateľ, úzkosti smrti ma obkľúčili, a neuvidím krajiny, kde tečie mlieko a med.“ A v tom pripadla na Kresťana veliká mrákava a hrôza, tak že nevidel pred seba. I svoje zmysly tu stratil do veľkej miery, tak že sa nemohol ani rozpamätať na žiadne z tých sladkých občerstvení, ktoré nachádzal na ceste svojej púti, a tak prirodzene ani nemohol poriadne o nich hovoriť. No, predsa len všetky slová, ktoré vravel, prejavovali, že sa v mysli desil a v srdci bál toho, aby nezomrel v rieke , a tak sa nestalo, že by neobsiahol vstupu cez bránu. Tam ho tiež, ako tam stojací pozorovali, veľmi trápili myšlienky, ktoré mu prišli na pamäť, hriechy, ktoré popáchal ak predtým, ako sa stal pútnikom, tak i potom. A tiež bolo pozorovať, že ho trápia zjavenia príšer a zlých duchov, lebo občas to dával najavo svojimi slovami.