A tak tu mal Nádejný mnoho roboty, aby udržal bratovi hlavu nad vodou, áno, niekoľko ráz sa zdalo, že sa utopí, a vtedy sa až za chvíľu vynoril polomŕtvy. A Nádejný sa tiež snažil potešiť ho a vravel: „Môj brat, vidím bránu i ľudí stáť pri nej, aby nás privítali.“ Ale Kresťan odpovedal: „To teba, teba čakajú; ty si bol nádejný, od kedy ťa poznám.“ „A taký si bol aj ty“, povedal Kresťanovi. „Ó, môj brat, keby som bol býval ako treba, - povedal Kresťan – istotne že by teraz vstal a pomohol mi, ale pre moje hriechy ma uviedol do osídla a opustil ma.“ Vtedy odvetil Nádejný: „Môj brat, ty si cele zabudol na slovo, ktoré hovorí o bezbožných: ‚Nemajú žiadnych trápení do svojej smrti, a ich brucho je veľmi vytučené, ani útrap ako iný smrteľný človek nemajú a nie sú bití ako iný obyčajný človek‘. (Ž. 73, 4-5.). Trápenia a súženie, ktorými ideš v týchto vodách, nie sú znamením, že by ťa Boh bol opustil, ale sú poslané na to, aby ťa skúsili, či sa rozpamätáš na to, čo si doteraz obdržal z jeho dobrotivosti, a či sa v svojich útrapách spoľahneš na neho a zotrváš.“
Potom som videl vo svojom sne, že sa Kresťan videl chvíľu, ako by rozmýšľal, a Nádejný mu ešte dodal: „Dúfaj, Ježiš Kristus ťa uzdravuje.“ A v tom vypukol Kresťan v hlasitý výkrik a vravel: „Ó, zase Ho vidím! A hovorí mi: Keby si išiel cez vodu, budem s tebou, a cez rieky, nezatopia ťa.“ (Iz. 43,2.). A tak sa oba posmelili, a na to tak umĺkol nepriateľ ako kameň, až prešli. Lebo Kresťan potom hneď našiel pôdu pod nohami, a tak sa stalo, že im bol ostatok rieky plytký a teda tak prešli. Tam na druhom brehu rieky zase uvideli tých dvoch žiariacich, skvejúcich sa mužov, ktorí ich tam čakali. A tak keď vystúpili z rieky, pozdravili ich a riekli: „My sme slúžobní duchovia, vyslaní slúžiť tým, ktorí majú zdediť spasenie.“ (Žid. 1,14.). A tak išli spolu ku bráne. Ale teraz bolo vidieť, že mesto ležalo na vysokom, ozrutnom vrchu. No, pútnici teraz už išli hore vrchom s ľahkosťou, lebo mali tých dvoch mužov za sprievodcov, ktorí ich hore viedli za ruky. A tiež boli zložili v rieke a zanechali svoje smrteľné rúcho. Lebo hoci v ňom vošli do rieky, vyšli z nej bez neho. A tak šli hore veľmi ľahko a rýchlo, hoci základy, na ktorých bolo založené mesto, boli vyššie ako oblaky. A tak šli vzdušnými oblakmi mile a ľúbezne sa zhovárajúc a tešiac sa, že šťastne prebrodili sa cez rieku a že mali so sebou tak slávnych spoločníkov, aby ich sprevádzali.
Rozhovor, ktorý viedli s tým skvejúcimi sa osobami, točil sa okolo slávy mesta, a povedali im, že jeho krása a sláva je nevysloviteľná.