A On nás poslal, aby sme šli po nich, ktorí sme ich aj až sem doprevadili na ich želanej ceste, aby vošli a pozreli svojmu Vykupiteľovi do tváre s radosťou. Vtedy velikým hlasom zajasali nebešťania a riekli: „Blahoslavení, ktorí sú pozvaní na svatbu Baránkovu.“ (Zjav. 19,9.). A v ten istý čas im vyšlo v ústrety aj niekoľko Kráľových trubačov, ktorí boli oblečení v biele a skvejúce sa rúcho, ktorí melodicky krásne a zvučne trúbili, tak, že sa im až nebo ozývalo. Títo trubači tisíc ráz pozdravili Kresťana a jeho druha: „Vitajte, vitajte zo sveta!“ A vítali ich hlasite jasajúc a trúbiac na svoje trúby.
A keď ich takto uvítali, obstúpili ich zo všetkých strán, a tak išli jedni pred nimi, druhí za nimi, a niektorí zprava a iní zľava (ani čo by ich boli mali strážiť cestou cez vyššie oblasti) ustavične hlasite cestou jasajúc a melodicky, krásne pejúc výsostnými nápevmi, tak že tomu, kto to videl, zdalo sa už toto, ako by samo nebo bolo zostúpilo im v ústrety. A tak šli spolu. A ako tak šli, trubači znova a znova hneď jasotom, hneď zase hudbou, pohľadom a posunkami dávali Kresťanovi a jeho bratovi najavo, ako veľmi sú vítaní v ich spoločnosti, a s akou radosťou im vyšli v ústrety. A mužom to bolo, ako by boli v nebi, prv než vošli do neho. Boli ako vo vytržení vidiac anjelov a počujúc ich krásny spev. A tu už jasne videli i samo mesto, a zdalo sa im, že počujú na svoje uvítanie zvoniť na všetky zvony. Ale nado všetko ich blažila radostná myšlienka, že oni sami budú bývať v takej prekrásnej spoločnosti a to na veky vekov. Ó, kde ktorý jazyk by vedel vysloviť ich slávnu radosť, alebo len ktoré pero by to vedelo opísať?! A tak prišli ku bráne.
A keď k nej prišli, videli nad ňou napísané zlatými literami: „Blahoslavení, ktorí činia jeho prikázania, aby mali právo ku stromu života a aby bránami vošli do mesta.“ (Zjav. 22,14.). Potom som videl vo svojom sne, že skvejúci sa muži im kázali zavolať pri bráne. A keď tak urobili, niektorí pozreli von ponad bránu, boli to Enoch, Mojžiš a Eliáš a ešte iní, ktorým sa rieklo: „Títo pútnici idú z mesta Skazy, z lásky, ktorú majú ku Kráľovi tohoto mesta; a potom im pútnici oddali každý svoje svedoctvo, ktoré boli dostali na počiatku svojej cesty. A tak vzali svedoctvá a zaniesli dnu Kráľovi. A keď ich prečítal, opýtal sa: „Kde sú tí mužovia?“ A odpovedali mu: „Stoja vonku pri bráne.“ Vtedy rozkázal Kráľ otvoriť povediac: „Otvorte bránu, nech vojde národ spravodlivý, ostríhajúc vernosť.“ (Iz. 26,2.).
Potom som videl vo svojom sne, že tí dvaja mužovia vošli do brány, a hľa, ako vstúpili, v tom okamžení boli premenení a mali oblečené rúcho, ktoré sa lesklo ako zlato.