Ver mi, že ten sprostý chlap s celým svojím krikom nič iného neobmýšľal, ako oklamať ťa o tvoje spasenie zvedúc ťa z cesty, na ktorú som ťa upravil.“
To rieknuc Evanjelista hlasno volal do neba o potvrdenie toho, čo povedal. A v tom hneď vyšli z vrchu, pod ktorým stál úbohý Kresťan, slová a oheň, čo bolo také strašné, že mu vlasy na hlave dupkom vstávali. A slová takto zneli: „Všetci, ktorí sú zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom, lebo je napísané: ‚Zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil‘.“ (Gal. 3,10; 5. Mojž. 27,26.).
A teraz už nič nečakal Kresťan ako smrť a počal žalostne nariekať a bedákať a zlorečil ešte len aj tej chvíli, v ktorej sa zišiel s pánom Svetským Mudrákom a sám seba volal tisícnásobným bláznom, že poslúchol jeho radu. A zároveň sa aj veľmi hanbil, keď pomyslel na to, že dôvody toho panáka, plynúce jedine z tela, mali na neho taký účinok, že ho primeli k tomu, aby opustil pravú cestu. A konečne obrátil sa zase na Evanjelistu s nasledujúcimi slovami:
Kresťan: „Pane, čo myslíte? Či je ešte nádej? Či sa smiem vrátiť a isť hore k Tesnej Bráne? Či nebudem preto odmietnutý, zavrhnutý, a či ma nepošlú preč s hanbou? Ľutujem, že som poslúchol radu toho človeka. A či môže byť odpustený môj hriech?“
Vtedy mu povedal Evanjelista: „Tvoj hriech je veliký, lebo ním spáchal si dvoje zlo: opustil si dobrú cestu, aby si šliapal zakázané chodníky. Avšak predsa ťa len prijme človek pri bráne, lebo žičí ľuďom. Len daj pozor – doložil, - aby si zase neodbočil a tak nezahnul na ceste, keď by sa čo len trochu zanietil jeho hnev“ (Žalm 2,12.).
Vtedy sa schystal Kresťan, aby sa vrátil späť. A Evanjelista bozkajúc ho najprv, usmial sa mu a poručil ho Bohu. Tak išiel ponáhľajúc sa a na ceste ani neoslovil nikoho, ani keď sa ho niekto niečo pýtal, neodpovedal. Šiel ako človek, ktorý po celý ten čas stúpal po zakázanej pôde, a nemohol sa nijakým činom cítiť bezpečný, až zase ocitol sa na ceste, ktorú bol opustil, aby nasledoval radu pána Svetského Mudráka. A tak behom času dostal sa Kresťan ku bráne. A nad bránou bolo napísané: „Klepte a otvorí sa vám!“ (Mat. 7,7). A klepal tedy viac než raz alebo dva a vravel:

„Či smiem vstúpiť? Či otvoríš
mne biednemu, pane? Lebo
hriech som spáchal. Odpusť! Vložíš
v ústa chválu. - Uprav v nebo!“

Konečne vyšla k bráne vážna osoba, zvaná Dobroprajný, ktorý sa zdnuká pýtal, kto je, odkiaľ ide a čo chce?
Kresťan: „Som úbohý, obtiažený hriešnik. Idem z Mesta Skazy, ale idem na vrch Sion, aby som uniknul budúcemu hnevu.