A keďže mi bolo povedané, že touto bránou ta vedie cesta, nuž rád by som vedieť, pane, či ste ochotný vpustiť ma dnu?“
Dobroprajný: „Som ochotný zo srdca“, riekol otvoril bránu.
A keď vchádzal Kresťan, človek ho rýchle postrčil. A keď sa Kresťan pýtal, čo to znamená, povedal mu: „Neďaleko tejto brány je postavený pevný hrad, ktorého veliteľom je Belzebub, odkiaľ on i tí, ktorí sú s ním, strieľajú šípy do tých, ktorí prichádzajú k tejto bráne, aby ak by bolo možné zomreli prv, než by mohli vstúpiť do brány.“
Vtedy povedal Kresťan: „Radujem sa i trasiem sa.“ A keď potom vošiel, pýtal sa ho človek od brány, kto mu sem ukázal cestu?
Kresťan: „Evanjelista mi kázal isť sem a klepať - ako som aj urobil - a riekol, že vy, pane, mi poviete, čo mám robiť.“
Dobroprajný: „Otvorené dvere sú pred tebou, a nikto ich nemôže zavrieť" (Zjav. 3,8).
Kresťan: „Teraz začínam žať dobrodenia svojej odvahy.“
Dobroprajný: „Ale ako je to, že sám ideš?“
Kresťan: „Lebo žiaden z mojich susedov nevidel svojho nebezpečenstva, ako som ja svoje videl.“
Dobroprajný: „Či niekto z nich vedel o tom, že sem ideš?“
Kresťan: „Áno, moja žena a moje deti ma hneď videli a volali za mnou, aby som sa vrátil. Aj niektorí z mojich susedov stáli kričiac a volajúc, aby som sa vrátil. Ale ja som si prstami zapchal uši a šiel som svojou cestou.“
Dobroprajný: „Ale či nikto z nich nešiel za tebou prehovoriť ťa, aby si sa vrátil?"
Kresťan: „Áno, obidvaja, Vzpúrny a Povoľný; ale keď videli, že ma neprehovoria, Vzpurný sa vrátil nadávajúc mi; ale Povoľný išiel so mnou kúsok cesty.“
Dobroprajný: „Nuž a prečo neprišiel až sem?“
Kresťan: „Šli sme skutočne spolu, až sme prišli k bahnu Zúfalstva, do ktorého sme aj náhle a znenazdania upadli. Tu stratil môj sused Povoľný odvahu a nechcel sa odvážiť ďalej. Preto dostanúc sa zase von na stranu, ktorá bola najbližšie k jeho domovu, riekol mi, že si môžem mať sám i za neho tú krásnu zem. A tak sme sa rozišli; on šiel za Vzpúrnym a ja ku tejto bráne.“
Dobroprajný: Vtedy vetil Dobroprajný: „Hej, úbohý človek, či mu je nebeská sláva tak málo hodna, že ju necení ani toľko, aby sa odvážil a podstúpil pre ňu niekoľko ťažkostí?“
Kresťan: „Áno, pravda je, čo som povedal o Povoľnom a keby som mal aj o sebe povedať celú pravdu, bude sa videť, že nie som lepší od neho. Lebo je síce pravda, že on šiel späť do svôjho domova, ale i ja som sa odvrátil a šiel som cestou smrti, zvedený súc ta telesnými dôvodmi akéhosi pána Svetského Mudráka.“
Dobroprajný: „Čo nepovieš! Teda i ten sa s tebou zišiel a chcel, aby si hľadal úľavu u pána Zákonnosti. Obidvaja sú velikí klamári. Ale či si ozaj prijal jeho radu?“
Kresťan: „Veru prijal, nakoľko som smel.