Skôr sa bude môcť smiať Trpezlivý Náruživému, lebo si svoje najlepšie zachoval naposledy. Prvšie musí dať miesto poslednému, preto posledné má svoju budúcnosť, ale posledné už nedá ničomu svojho miesta, lebo po ňom niet už ničoho, čo by mohlo nasledovať. A preto ten, kto najprv dostal svoj diel, musí mať čas, potroviť ho; ale ten, kto má naposledy svoj diel, musí ho mať trvale. Preto bolo povedané boháčovi: ‚Ty si vzal svoje dobré vo svojom živote a Lazar podobne zlé; a tak teraz sa on sa tu teší, a ty sa mučíš‘.“
Kresťan: „Dľa toho pozorujem, že neni najlepšie žiadať si terajšie veci, ale radšej čakať na budúce.“
Vykladač: „Pravdu si riekol; lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné, ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné (2. Kor. 4,18.). No, hoci je tomu tak, predsa len väčšina ľudí ináč zmýšľa. Terajšie časné veci a naša telesná chuť sú si veľmi blízki susedia; a zase budúce veci a naše telesné zmýšľanie sú si navzájom veľkí cudzinci, a preto sa časné veci a telesná chuť tak rýchle spriatelia a si tak dobre rozumejú, a zase preto je medzi budúcimi vecmi a telesným zmýšľaním tak veliká priepasť.“
Potom som videl v svojom sne, že Vykladač pojal Kresťana za ruku a zaviedol ho na miesto, kde vedľa steny horel oheň. A ktosi stál pri ohni a neprestajne lial do neho množstvo vody, aby ho vyhasil. Avšak oheň horel vyššie a horúcejšie.
Vtedy sa pýtal Kresťan: „Čo to znamená?“
Vykladač odvetil: „Oheň je dielo milosti, konané v srdci. Ten, kto leje na oheň vodu chcúc ho vyhasiť je diabol. Ale že vidíš oheň napriek tomu horeť vyššie a horúcejšie, vedz tedy aj príčinu toho. A tak ho okolo zaviedol za stenu, kde videl človeka s nádobou oleja v ruke, z ktorého aj on neprestajne, avšak tajne, lial do ohňa.
Tu sa pýtal Kresťan, čo to znamená?
Vykladač mu odpovedal: „To je Kristus, ktorý neprestajne olejom svojej milosti udržuje už raz započaté dielo v srdci. Takým činom napriek všetkému diablovmu namáhaniu sa zostávajú duše Jeho ľudu v milosti. A to, že si videl človeka stáť za stenou a tak udržovať oheň, ťa učí, že človeku, nachádzajúcemu sa v pokušení, je ťažko videť, ako toto dielo milosti je udržované v jeho duši“ (2. Kor. 12,9.).
Aj to som videl, že ho Vykladač zase pojal za ruku a zaviedol ho na utešené miesto, kde stál nádherný a statný palác, krásny na pohľad, ktorý keď uvidel Kresťan, veľmi sa zaradoval. A tiež videl, že na vrchu, na streche paláca, prechádzali sa akési osoby, ktoré boli všetky oblečené v zlate.
Tu sa pýtal Kresťan: „Či ta smieme vojsť?“
A Vykladač ho pojal a zaviedol proti dverám paláca.