A hľa, pri dverách stálo množstvo ľudí, ktorí chceli vojsť dnu, ale nesmeli. A zase neďaleko odo dvier sedel aj nejaký človek za stolom, ktorý mal pred sebou knihu, atrament a pero, aby zapísal meno toho, kto by mal dnu vstúpiť. A tiež videl, že na ceste, vedúcej ku dverám, stálo mnoho mužov v zbroji, a boli rozhodnutí ublížiť a uškodiť, ako len mohli, každému, kto by chcel vojsť. To trochu zarazilo Kresťana. Ale konečne, keď všetci ustúpili od strachu pred ozbrojencami, videl Kresťan akéhosi, na pohľad veľmi hrdinského muža, ktorý šiel a pristúpil k zapisovateľovi a riekol mu: „Zapíšte moje meno, pane!“ A keď zapísal, videl človeka, že vytiahol svôj meč a položil si oceľovú prilbu na hlavu a potom rútil sa smerom ku dverám a vrhol sa na ozbrojencov, ktorí sa besne do neho pustili a smrteľne na neho dobíjali. No, človek sa nedal zastrašiť, ale ukrutne rúbal a sekal dávajúc v pravo i v ľavo smrteľné rany. A keď tak i dostal i rozdal mnoho rán tým, ktorí sa pokúsili zahatiť mu do vnútra cestu, presekal sa cez nich cez všetkých a predral sa do paláca. Na to bolo počuť ľúbezný hlas tých, ktorí boli dnu, jako i tých, ktorí sa ta prechádzali na vrchu paláca, a vraveli:

„Vojdi, vojdi do paláca bránou,
víťaz, a dostaneš večnú slávu.“

A tak vošiel a bol oblečený do rúcha, jaké mali oni. Tu sa usmieval Kresťan a povedal: „Ba veru, zdá sa mi, že viem, čo to znamená. Ale nech už teraz idem ďalej!“
„Ešte nie“, povedal Vykladač, „až ti ukážem niečo viac, a potom môžeš ísť svojou cestou.“ Tak ho zase len pojal za ruku a zaviedol do veľmi tmavej komory, kde sedel človek v železnej klietke.
Človek bol na pohľad veľmi smutný; oči mal sklopené k zemi, ruky zopäté a vzdychal, ako by mu chcelo srdce puknúť. Tu sa pýtal Kresťan: „Čo to znamená?“ A Vykladač mu kázal, aby sa dal sám s človekom do reči.
Vtedy povedal Kresťan človeku: „Čo si ty?“ Človek odpovedal: „Som, čo som kedysi nebol.“
Kresťan: „A čo si bol kedysi?“
Človek: „Bol som kedysi statný a mnohosľubný vyznavač (Luk. 8,13.), ako v svojich vlastných očiach, tak i v očiach iných. Bol som - ako som sa domnieval - súci do nebeského mesta a radoval som sa vtedy aj len pri pomyslení, že sa ta dostanem.“
Kresťan: „A čože si teraz?“
Človek: „Teraz som zúfalec a zatvorený som v zúfalstve, ako v tejto železnej klietke.