24,31; Ján 5,28-29; 1. Kor. 15,52; 1. Tes. 4,16.) a videl som sedieť na oblaku, Toho ktorého sprevádzalo tisíce nebešťanov. Všetci prichádzali v plápolajúcom ohni (Júda 14,15; II. Tes. 1,8; Dan. 7,10, 13.), áno, i nebesia boli v plameňoch. Vtedy som počul hlas, ktorý hovoril: „Mŕtvi, vstaňte a poďte k súdu!“ V tom praskali skaly, hroby sa otvárali, a mŕtvi, ktorí v nich boli, vstávali. Jedni z nich boli náramne radostní a hľadeli hore, a Jedni zase hľadali ukryť sa niekde pod vrchmi (Zjav. 6,15-16.). Vtedy som videl muža, ktorý sedel na oblaku, že otvoril knihu a rozkázal svetu, aby predstúpil bližšie (Zjav. 20,11-13). No, vychádzal zdola strašný plameň a šľahal pred neho, a tak bola medzi ním a nimi slušná medzera jako medzi sudcom a odsúdencami, ktorí stoja za ohradou. Taktiež som počul sedacieho na oblaku, že slávnostne rozkázal tým, ktorí ho sprevádzali, povediac: „Zhromaždite kúkoľ, plevy a strnidlo a hoďte to do horiaceho jazera!“ (Mat. 3,12-13, 30; Mat4.). A v tom otvorila sa bezodná priepasť, práve v bezprostrednej blízkosti miesta, na ktorom som stál, a z tlamy priepasti vyvalil sa veľký dym, a vychrlilo sa množstvo žeravého uhlia, a bolo ztade počuť desné zvuky. Tým istým osobám tiež povedal sediaci na oblaku: „Zhromaždite moju pšenicu do sypárne!“ (Luk. 3,17.). A v tom som videl, ako mnohých vytrhli a odniesli do oblakov, ale ja som bol zanechaný (Jer. 8,20; I. Tes. 4,16-17; Mat. 24,40-41.). Tu som sa tiež hľadal ukryť, ale nemohol som, lebo človek, ktorý sedel na oblaku, stále hľadel na mňa, a k tomu mi prišli na um i moje hriechy, a moje svedomie ma obviňovalo na všetky strany, a na to som sa zobudil zo svojho sna.“
Kresťan: „Ale prečo ti to bolo také strašné, to čo si videl?“
Človek: „Nazdal som sa, že nastal súdny deň, a že som nebol naň hotový. Ale najstrašnejšie mi bolo to, že anjeli zobrali mnohých a mňa zanechali, a tiež i to, že pekelná priepasť sa zrovna predo mnou otvorila.