A keď budeš na ňu klepať, povedia ti, čo máš robiť.“
A tak som videl v svojom sne, že sa človek dal do behu. No, ešte nebol odbehol iba nejaký kúsok cesty, len spozorovala to jeho žena a deti a začali za ním kričať a volať, aby sa vrátil (Luk.14,26. 1; Kor. 4,9,10.). Ale človek si prstami zapchal uši a bežal ďalej, volajúc: „Život! Život! Večný život!“ Ani sa neobzrel, ale utekal priamo rovinou (1. Mojž. 19,17; Luk. 9,62.). I susedia vybiehali videť, ako beží. A ako tak bežal, niektorí sa mu vysmievali, niektorí mu hrozili a niektorí za ním kričali, aby sa vrátil. A dvaja z nich sa rozhodli, že ho, keď ináče nebude chceť, násilím späť dovedú. Jeden sa menoval Vzpurný a druhý Povoľný. Teraz už bol človek ubehol od nich hodný kus. Ale keďže boli rozhodnutí prenasledovať ho, čo aj urobili, tak ho za krátky čas i dohonili. Vtedy im povedal človek: „Milí susedia, načo ste prišli?“ A oni riekli: „Na to sme prišli, aby sme ťa prehovorili, aby si sa s nami vrátil.“ Ale on povedal:
„To nemôže byť nijakým činom. Vy bývate - tak im povedal - v Meste Skazy, kde som sa i ja narodil. A zomrúc tu prv alebo neskôr, zapadnete hlbšie, ako je hrob, na miesto, ktoré horí ohňom a sírou. Upokojte sa, milí susedia, dajte si povedať a poďte so mnou.“
„Čože?“ namietol Vzpurný. „Opustiť svojich priateľov, svoje pohodlie a svoje rozkoše?!“ „Áno“, vravel Kresťan - lebo to bolo jeho meno – „lebo všetko, čo by ste opustili,
neni hodno ani to len porovnať s niečim málo z toho, čoho sa ja nadejem a čomu sa ja mám tešiť. A ak chcete so mnou isť, presvedčíte sa, že dobre sa budete mať jako ja, lebo tam, kam ja idem, je všetkého hojnosť (Luk. 15,17.). Poďte a skúste moje slová!“
Vzpúrny: „A čo že sú to aké veci, ktoré to hľadáš, a kvôli ktorým opúšťaš celý svet, len aby si ich obsiahol?“
Kresťan: „Hľadám dedičstvo neporušené a neporušiteľné, nepoškvrnené a nepoškvrniteľné a neuvädnuteľné, ktoré je odložené v nebesiach (1. Petr. 1,4.; Žid. 11,16.) a je tam bezpečné, aby v určený čas dané bolo tým, ktorí ho snažne hľadajú (Žid. 13,14.). Ak chceš, prečítaj si to sám tu v mojej knihe.“
Vzpúrny: „Pah!“ riekol Vzpúrny, spraviac opovržlivý posunok. „Ta s tvojou knihou! Či chceš isť späť s nami alebo nie?“
Kresťan: „Nie, nie ja“, povedal Kresťan, „lebo som položil ruku na pluh.“ (Luk. 9,62.).
Vzpúrny: „Tak poď, sused Povoľný, vráťme sa a poďme domov bez neho. Sú ľudia s pomätenými hlavami, ktorí, keď si niečo vezmú do hlavy, múdrejší sú v svojich očiach ako sedem takých, ktorí vedia, čo prečo robia.“
Povoľný: „Nevrav tak!“ riekol Povoľný.