Ktomu ma i moje svedomie obviňovalo, a - ako som sa nazdal - sudca mal vždy oko na mňa obrátené, a na jeho tvári bolo vidieť hnev.“
Vtedy povedal Vykladač Kresťanovi: „Či si uvážil všetky tieto veci?“
Kresťan: „Áno, a naplnili ma nádejou i strachom.“
Vykladač: „Tak tedy si to dobre pamätaj, aby ti to bolo ostňom, pobádajúcim ťa napred na cestu, ktorou musíš isť.“
Vtedy počal Kresťan opasovať svoje bedrá a chystať sa na svoju cestu.
A Vykladač mu povedal: „Tešiteľ nech je vždy s tebou, milý Kresťan, a nech ťa vedie cestou, ktorá vedie do toho mesta!“ Tak išiel Kresťan svojou cestou a vravel poťahom na Vykladača:

Videl som tu veci zriedkavé a vzácne,
prospešné, však strašné, utvrdzujúce ma
v tom, čo v mene Božom započal som vážne.
Preto rozumejúc veciam nech vždy myslím na ne.
Tebe však za poučenie chcem byť vďačný, pane.

KAPITOLA V.

A potom som videl v svojom sne, že cesta, ktorou bolo Kresťanovi treba ísť, bola ohradená z oboch strán múrom, ktorý sa menoval Spasenie (Iz. 26,1; 35,8; 60,18.). Touto cestou bežal Kresťan so svojím bremenom, no, nie bez veľkých ťažkostí, pre ťarchu, ktorá tlačila jeho plecia. A tak bežal, až prišiel na akési návršie, a na tom návrší stál kríž, a trochu nižšie na úpätí, bol hrob. A videl som vo svojom sne, že práve vtedy, keď prišiel Kresťan ku krížu, odviazalo sa bremeno z jeho pliec a spadlo z jeho chrbta a kotúlalo sa, až sa dokotúľalo do otvoreného hrobu a zmizlo v ňom tak, že som ho viac nikdy nevidel (I. Petra 2,24; Rim. 8,2.). Vtedy sa veľmi radoval Kresťan a s blaženým pocitom v srdci povedal: „Svojím utrpením mi dal odpočinutie a život svojou smrťou.“ A tak stál ticho chvíľu a hľadel a divil sa. Lebo ho to tak prekvapilo, že nemohol sa dosť nadiviť, že tak púhym pohľadom na kríž zbavený bol svojho bremena. A tak hľadel a hľadel, až pramene v jeho hlave spustili vodu po jeho lícach (Zach. 12,10.). A jako tak stál hľadiac a slziac, hľa, prišli k nemu tri skvejúce sa postavy a pozdravili ho slovami: „Pokoj ti!“ Prvá ešte doložila: „Odpustené sú ti hriechy.“ (Marka 2,5; Luk. 7,48.). Druhá zvliekla z neho jeho handry a obliekla ho do premenného rúcha slávnostného, a tretia mu vtlačila znamenie na čelo (Zjav. 7,3; Ef. 1,13.) a dala mu listinu (rollu) s pečaťou, na ktorú listinu vraj má hľadeť, keď pobeží, a že ju má oddať pri nebeskej bráne. Keď odišli postavy, Kresťan trikrát poskočil od radosti a idúc spieval si:

Potiaľto som úpel pod bremenom hriechu.
V žiali tom nemohol nik dať mi útechu.
No, hľa tu pod krížom - ó, blažené miesto!-
sobody a blaha hojne pre mňa jesto!
Až tu padlo ťažké bremeno mi z väzov,
a roztrhalo sa tisíce povrazov.
Požehnaný kríž! Požehnaný hrob!
Áno, požehnaný, ktorý za mňa trpel
bolesti v porobe!

Potom som videl v svojom sne, že tak putoval ďalej, až zišiel do doliny, kde kúsok od cesty videl tuho spať troch mužov, ktorí mali putá na nohách. Jednému z nich bolo meno Hlupák, druhému Leňoch a tretiemu Odvážlivec.
Kresťan vidiac ich ležať v takom stave, šiel ku nim, ak by ich vraj mohol zobudiť, a volal: „Ste ako tí, ktorí spia na prostred mora a jako tí, ktorí spia na vrchole stožiara (Prísl. 23,34.), lebo pod vami je Mŕtve more, priepasť, ktorá nemá dna. Zobuďte se teda a poďte ztadiaľto! Poslúchnite ma, a pomôžem vám i z vašich želiez!“ Aj to im povedal, že ak ich tam nájde ten, ktorý obchádza jako revúci lev, že ich istotne roztrhá na kusy a požere. No, oni vyvalili na neho oči a odpovedali asi takto.