Hlupák povedal: „Nevidím žiadneho nebezpečenstva.“ Leňoch: „Len ešte trochu si pospať!“ A Odvážlivec povedal: „Ako si kto postele, tak bude ležať.“ Tak si len zase ľahli spať, a Kresťan šiel svojou cestou, ale ho to rmútilo, že ľudia, nachodiaci sa v takom nebezpečenstve, si tak málo vážili jeho lásky, ktorý sa tak ochotne ponúkal im pomôcť zobúdzajúc a radiac im i chcúc ich vyprostiť z ich želiez.
A jako tak zarmútený o tom myslel, zazrel dvoch mužov, ktorí sa na ľavej strane úzkej cesty spúšťali cez múr, a bežali, aby ho dohonili. Jednému bolo meno Formalista a druhému Pokrytec. A jako som povedal, priblížili sa k nemu, a on takto začal s nimi rozhovor.
Kresťan: „Páni, odkiaľ a kam idete?“
Formalista a Pokrytec: „Narodili sme sa v krajine Márnej Chvály a ideme na vrch Sion, aby sme dosiahli slávy.“
Kresťan: „Prečo ste nevošli bránou, ktorá je na začiatku cesty? Či neviete, že je napísané, že ten, kto nevchádza dverami, ale prechádza inokade, je zlodej a zbojník?“ (Ján 10,1).
Formalista a Pokrytec: „Všetci naši krajania považujú za veľkú zachádzku ísť až tam ku tej bráne, aby tak potom cez ňu prešli na cestu, a preto si obyčajne skrátia a prelezú cez múr, ako sme aj my urobili.“
Kresťan: „Ale či to nebude považované za priestupok proti Pánovi mesta, do ktorého ideme, keď takto rušíte zjavnú jeho vôľu?“
Formalista a Pokrytec: „Nad tým si ty nemusíš lámať hlavu, lebo to, čo robíme, je stará obyčaj, a keby bolo treba, mohli by sme podať svedoctvá a dôkazy, že tak už iní pred nami viac než tisíc rokov tak robili.“
Kresťan: „Ale či to, čo robíte, obstojí aj pred zákonom?“
Formalista a Pokrytec: „Nazdáme sa, že obyčaj tak dlhého trvania, ktorá trvá viac ako tisíc rokov, bude bezotázne teraz nestranným sudcom uznaná za vec zákonnú. A okrem toho, - riekli -, keď sme len na ceste, čo na tom, ako sme sa na ňu dostali? Keď sme na nej, sme na nej. Aj ty si len na tej istej ceste, ktorý - ako pozorujeme - prišiel si na ňu cez bránu, a my sme tiež na ceste, ktorí sme preliezli cez múr. V čom si ty tedy na tom lepšie ako my?“
Kresťan: „Ja idem podľa predpisu svojho Pána, a vy podľa toho, čo ste si sami namysleli. Vás už teraz považuje Pán cesty za zlodejov. Preto pochybujem, že by ste na koniec cesty nájdení boli čo ľudia verní. Vy ste sami od seba prišli na cestu bez Jeho vedenia a úpravy a tiež sami od seba opustíte cestu bez jeho milosti.“
Na to mu len málo odpovedali a riekli iba toľko, aby sa sám o seba staral. A potom som videl, že kráčali každý sám a bez toho, aby mnoho jeden s druhým referoval, len čo tamtí dvaja povedali Kresťanovi, že čo do zákona a ustanovení, nepochybujú vraj o tom, že to tak svedomite plnia a konajú ako on. „Preto - tak mu povedali - nevidíme, čím by si sa ty od nás delil, iba ak svojím kabátom, ktorý máš na sebe, ktorí ti - ako sa nám vidí - dal niektorý z tvojich susedov nato, aby si ukryl hanbu svojej nahoty.“
Kresťan: „Zákon a ustanovenia vás nezachránia, lebo ste nevošli dverami (Gal. 2,16.).