A čo tu do môjho kabáta, ktorý mám na sebe, ten mi dal Pán miesta, kam idem, a to - jako správne hovoríte - na to, aby som ním pokryl svoju nahotu. Vzal som ho na dôkaz jeho lásky naproti mne, lebo som predtým ničoho nemal iba handry. A okrem toho idúc potešujem sa, že až prídem ku bráne mesta, Pán mesta ma istotne uzná za dobrého, keď mám na sebe jeho kabát, kabát, ktorý mi sám od seba a z lásky dal v deň, keď zvliekol zo mňa moje handry.“ Nad to mám i znamenie na čele, ktorého ste si snáď ani nevšimli, ktoré mi jeden z najdôvernejších prívržencov môjho Pána ta vtlačil v deň, keď moje bremeno spadlo z mojich pliec. Poviem vám ešte viac - vtedy som dostal zapečatenú listinu, ktorú vraj mám čítať a tak potešovať sa ňou idúc cestou. A tiež mi bolo povedané, aby som ju oddal pri nebeskej bráne na dôkaz, a že mám byť istotne vpustený. Mne sa tak zdá, že vám to všetko chýba, a chýba vám to preto, pretože ste nevošli bránou.“

Na to mu už nedali žiadnej odpovede, len pozreli na seba a smiali sa. A potom som videl, že išli všetci ďalej, iba čo Kresťan vždy šiel popredku a už sa nezhováral iba sám so sebou a to niekedy vzdychajúc a niekedy sa tešiac. A často tiež čítal v listine, ktorú dostal od jednej z tých skvejúcich sa bytostí a tým sa vždy občerstvil (Žalm 68,10; 19,8.).

KAPITOLA VI.

Potom som videl, že išli všetci, až prišli k úpätiu brehu Ťažkosti, pod ktorým brehom bol prameň. Na tom istom mieste boli aj dve iné cesty okrem tej, ktorá viedla prosto od brány; jedna sa odrážala na ľavú ruku a druhá na pravú, dole na úpätí brehu. Ale úzka cesta viedla prosto hore na breh. A to, keď sa ide hore brehom, volá sa Ťažkosť. Kresťan tedy šiel najprv k prameňu a napil sa z neho, aby sa občerstvil (Žalm 36,10; Joel 3,18; Iz. 49,10.) a tak sa pustil hore brehom a vravel:
„Hoci je breh vysoký,
dostať sa naň chcem;
smele obrátim kroky
napred, lebo viem:
tade vedie cesta života, do slávy.
Smele vpred! Nie, nebojí sa víťaz pravý.
Lepšie je isť pravou cestou ťažkou,
ako zhynúť šedši cestou ľahkou.“

I tamtí dvaja prišli až ku päte brehu, ale vidiac, že je breh strmý a vysoký, a že sú tam ešte dve iné cesty a domnievajúc sa, že sa cesty zase len zídu s cestou, vedúcou ta hore, ktorou išiel Kresťan, tam vraj na druhej strane brehu, nuž rozhodli sa isť tamtými cestami. Ale meno jednej z ciest bolo Nebezpečenstvo, a meno druhej bolo Záhuba.