A tak jeden z nich zvolil cestu, ktorá sa volala Nebezpečenstvo, ktorá ho zaviedla do velikej hory, a druhý sa pustil prosto cestou do Záhuby, ktorá to cesta ho najprv zaviedla do rozsiahleho kraja, plného tmavých vrchov, kde sa potkol a padol a viac nikdy nepovstal.
Potom som pozrel za Kresťanom, aby som videl, ako pôjde hore brehom. A videl som, že najprv bežal, potom kráčal a potom liezol na všetkých štyroch, lebo miesto bolo veľmi strmé. Ale tak asi na pol cesty medzi úpätím a vrchom brehu bola rozkošná besiedka, ktorú dal postaviť Pán brehu, aby sa v nej mohli občerstviť unavení pútnici. Sem sa tedy dostal Kresťan, kde si aj sadol, aby si odpočinul. Potom vytiahol listinu spoza ňadier a čítal a tak sa potešoval. Aj sa dal znova obzerať svôj kabát čiže rúcho, ktoré dostal pod krížom. A ľubujúc si tak za chvíľu v samom sebe upadol do driemot a napokon tuho zaspal, čo ho zdržalo na mieste až skoro do samej noci. A v jeho spánku mu vypadla listina z ruky. A ako tak spal, prišiel k nemu ktosi a zobudil ho slovami: „Choď k mravcovi, leňochu, a vidz jeho cesty a zmúdrej!“ (Prísl. 6,6; Jonáš 1,6.). V tom skočil Kresťan na nohy a ponáhľal sa svojou cestou a nezastal, až vyšiel na vrch.
A keď sa dostal na vrch, bežali dvaja proti nemu tak, čo im len nohy stačili. Jednému z nich bolo meno Bojazlivec a druhému Nedôvera, ktorých sa pýtal Kresťan: „Čo je, páni, že tak bežíte zlou cestou?“ Bojazlivec odpovedal: „Boli sme na ceste do mesta Siona a vyšli sme aj hore týmto obtiažnym vrchom. Ale čím ďalej ideme, tým viac nebezpečenství stretávame; a preto sme sa obrátili a ideme zase späť.“
„Áno“, - povedal Nedôvera – lebo zrovna tu pred nami ležia dva levy, nevieme, či spia, či nespia, a nemohli sme iné mysleť, len že nás roztrhajú na kusy, ak sa im priblížime.“
Kresťan: „Vy ma strašíte, ale kde sa utečiem, aby som bol bezpečný? Ak sa vrátim sa do svojho kraja – ten je pripravený pre oheň a pre síru, a tam istotne zahyniem. Keby som sa mohol dostať do nebeského mesta, tam viem, že som bezpečný. Musím sa len odvážiť. Vrátiť sa neni nič iné ako smrť; ísť napred je bázeň smrti, a za tým nasleduje večný život. Predsa teda len chcem ísť napred.“ A tak Nedôvera a Bojazlivec bežali dolu brehom, a Kresťan išiel svojou cestou. Ale mysliac na to, čo počul od tých dvoch mužov, siahol za ňadrá po svojej listine, aby si z nej prečítal a potešil sa, ale darmo hľadal - listiny nenašiel. Tu sa Kresťan veľmi preľakol a nevedel, čo má robiť, lebo mu chýbalo to, čo ho vždy občerstvilo a potešilo, a čím sa mal vykázať, že má byť vpustený do nebeského mesta. A tak bol v strašných rozpakoch a v úzkosti a nevedel, čo robiť. Konečne však sa rozpamätal, že spal v besiedke, ktorá je na stráni brehu, a padnúc na kolená prosil Boha, že by mu odpustil jeho bláznivý skutok, a potom šiel späť hľadať svoju listinu.