Ale kto by vedel vypovedať žalosť Kresťanovho srdca celou tou cestou, čo išiel späť! Raz vzdychal, raz plakal a často si robil výčitky, že bol taký blázon a zaspal na mieste, ktoré bolo pripravené iba nato, aby sa tam trocha osviežil v svojej únave. Tak tedy šiel späť bedlivo pozerajúc na pravo i na ľavo celou cestou, ako šiel, či by nenašiel listiny, ktorá mu bola tak mnoho ráz potešením na jeho ceste. A tak išiel, až zase uvidel besiedku, kde bol sedel a zaspal. Ale pohľad na besiedku iba obnovil jeho zármutok a bolesť pripomenúc mu znova jeho hriešne spanie (I. Tes. 5,4-8.). Tak tedy šiel plačúc a žalostiac nad svojím hriešnym spaním a vravel: „Ó, ja bedár biedny! Že som spal za Božieho dňa! Že som spal uprostred ťažkostí! Že som tak hovel svojmu telu a použil som odpočinok na poľahčenie svojmu telu, odpočinok, ktorý nastrojil Pán brehu iba na osvieženie ducha pútnikov! Ako mnoho krokov som nadarmo urobil (Tak sa bolo stalo Izraelovi; pre svoj hriech bol zase poslaný späť cestou ku Červenému moru) a musím konať túto cestu s bolesťou, ktorú som mohol konať s radosťou nebyť tohoto hriešneho spánku. Ako ďaleko som už teraz mohol byť na svojej ceste! Trikrát musím šliapať cestu, ktorou som mohol ísť iba raz. Áno, a na koniec ma ešte nepochybne prikvači aj noc, lebo deň sa už skoro pominul. Ach, keby som len nebol spal!“ Zatým prišiel zase ku besiedke, kde si najprv na chvíľu sadol a plakal. Ale konečne dosiahol, čo si prial: hľadiac zarmútene dole pod sedisko zazrel svoju listinu, ktorú rýchle a trasúci sa vzchopil a vložil za ňadrá. No, kto by mohol vysloviť, aký šťastný bol človek, keď zase mal svoju listinu! Lebo listina bola zárukou jeho života a prijatím v želanom prístave. Preto ju odložil do lona a ďakoval Bohu, že upravil jeho oko na miesto, kde ležala, a potom sa s radosťou a so slzami zase vydal na svoju cestu. Ale ako rezko šiel už teraz hore ostatok brehu! Avšak prv než vyšiel hore, predsa len zapadlo Kresťanovi slnce. A to mu zase len pripomenulo, aké to bolo bláznovstvo a jaká ľahkomyseľnosť, že tam bol zaspal. A tak tu znova započal sám nad sebou žalostiť a nariekať: „Ó, hriešny spánku! Hľa, teraz ma pre teba, akiste prikvačí noc na ceste. Musím isť bez slnka; mrákava musí pokrývať cestu, po ktorej kráčam, a musím počúvať vyk nešťastných stvorení a to všetko pre svoj hriešny spánok!“ A tu sa tiež rozpamätal na to, čo mu povedali Nedôvera a Bojazlivec, ako ich to predesilo, keď videli tých levov. Vtedy zase povedal Kresťan sám sebe: „Tie šelmy sa túlajú v noci za korisťou, a ak nadídu na mňa po tme, ako sa im vyhnem?! Ako uniknem, lebo ma roztrhajú na kusy!“ Tak išiel svojou cestou.