Boli to menovite tri veci: totiž ako Kristus napriek námahe satanovej udržuje v srdci svoje dielo milosti; potom ako istý človek svojimi hriechami pozbavil sa všetkej nádeje Božieho milosrdenstva, a konečne sen toho, ktorý to myslel v svojom sne, že nastal súdny deň.“
Zbožnosť: „A či si ho počul rozprávať svoj sen?“
Kresťan: „Áno, a bolo to strašné. U srdca ma bolelo, keď to rozprával, no, predsa som rád, že som to počul.“
Zbožnosť: „Či je to všetko, čo si videl u Vykladača?"
Kresťan: „Nie. Pojal a zaviedol ma, kde mi ukázal nádherný a statný palác, a jako boli tí ľudia oblečený v zlate, ktorí v ňom boli, a ako ta prišiel akýsi odvážny muž a prerúbal si cestu cez ozbrojencov, ktorí stáli vo dverách a bránili mu vojsť, a jako bol vyzvaný, aby vošiel a získal večnú slávu. Až mi to srdce unášalo, keď som na to hľadel. Aj dvanásť mesiacov by som bol zostal v dome toho dobrého človeka, keby som nebol vedel, že musím ísť ďalej.“
Zbožnosť: „A čo ešte si videl na ceste?“
Kresťan: „Že čo som videl? Len čo som bol kúsok odišiel, videl som - ako sa mi zdalo – kohosi visieť na dreve a krvácať, a púhy pohľad na neho spôsobil to, že moje bremeno spadlo z chrbáta, lebo som dovtedy úpel a vzdychal pod ťažkým bremenom, ale vtedy razom padlo zo mňa. Bolo mi to veľmi zvláštne a prapodivné, lebo také niečo som predtým jakživ nevidel. Áno, a kým som tam stál a hľadel hore na neho, - lebo vtedy mi nebolo možné nehľadeť - prišli ku mne tri skvejúce sa osoby, z ktorých jedna mi svedčila, že sú mi odpustené moje hriechy; druhá svliekla szo mňa moje handry a dala mi tento vyšívaný kabát, ktorý tu vidíš, a tretia mi vtlačila na čelo znamenie, ktoré hľa tiež vidíš, a dala mi túto zapečatenú listinu“, ktorú v tom vytiahol spoza ňadier.
Zbožnosť: „Ale si videl i viac ako to, či je tak?“
Kresťan: „To čo som ti rozprával, bolo to najlepšie, ale videl som aj iné nepatrnejšie veci, menovite videl som troch mužov: Sprostáka, Leňocha a Odvážlivca, ležať a spať sputaných reťazami kúsok od cesty. Ale či myslíš, že som ich mohol zobudiť?! A videl som aj Formalistu a Pokrytca liezť ponad múr, a že vraj idú na Sion. Ale skoro zahynuli, zrovna tak, ako som im to predpovedal, ale oni nechceli veriť. Ale predo všetkým bolo mi veľmi ťažko vyjsť na tento breh, a nie menej ťažko mi bolo prejsť pomedzi tých levov a uniknúť ich tlame. A nebyť toho dobrého človeka, vrátneho, ktorý stojí pri bráne, skutočne, neviem, či by som sa koniec-koncov predsa len nebol späť vrátil. Ale teraz ďakujem Bohu, že som tu, a ďakujem aj vám, že ste ma prijali.“
Potom sa videlo Múdrosti za dobré predložiť mu niekoľko otázok a priala si na ne jeho odpoveď.
Múdrosť: „A či kedy-tedy nemyslíš na krajinu, odkiaľ si prišiel?“
Kresťan: „Áno, ale s veľkou hanbou a s odporom.