Čo myslíte, ako ďaleko asi môže byť?“
Vrátny: „Teraz je už pod brehom.“
Kresťan: „Tak dobre, milý Vrátny“, riekol Kresťan, „Pán s vami, a nech pridá ešte mnoho ku požehnaniam, ktorými vás požehnal, za láskavosť, ktorú ste mi preukázali.“
Potom sa pustil, že už pôjde ďalej, ale Opatrnosť, Zbožnosť, Láska a Múdrosť ho chceli odprevadiť až dole ku päte brehu. A tak aj šli spolu pokračujúc v svojom predchádzajúcom rozhovore, až prišli na miesto, kde sa už schádza z brehu, a tu povedal Kresťan: „Ako ťažko bolo výjsť sem hore, tak nebezpečné je - ako pozorujem - i zísť dole. „Áno“, - riekla Múdrosť, „hovoríš pravdu, lebo človeku je ťažko isť dolu do údolia Pokorenia, ako ty teraz musíš, a neskĺznuť sa na ceste; preto sme sa aj vybrali - povedali - odprevadiť ťa dolu brehom.“ A tak započal spúšťať sa dolu, ale veľmi opatrne, a predsa len sa raz-dva skĺzol.
A potom som videl vo svojom sne, že keď zišiel Kresťan dolu z brehu, dali mu tie dobré spoločnice peceň chleba, fľašu vína a strapec hrozna, a potom šiel svojou cestou.

KAPITOLA VIII.

Ale tam v údolí Pokorenia bolo Kresťanovi všeliak, lebo ešte nebol ušiel iba kúsok cesty, keď spozoroval isť proti sebe krížom cez pole besného nepriateľa, ktorý sa menoval Apollyon (Zjav. 9,11.). Tu sa Kresťan začal báť a rozmýšľal, či sa má vrátiť a či postaviť sa proti nepriateľovi a neustúpiť. No, zišlo mu na rozum, že pre chrbát nemá zbrane, a preto tak rozmýšľal, že ak sa obráti nepriateľovi chrbtom, bude to pre nepriateľa výhra a pre neho osudným, lebo ho tak nepriateľ ľahko môže prebodnúť svojimi šípmi. A preto sa rozhodol, že sa odváži a neustúpi, lebo myslel: „Keby mi o nič viac nešlo ako o zachránenie svojho života, i tak je najlepšie len vytrvať.“
A tak išiel napred, a Apollyon sa s ním stretol. Obluda bola strašná na pohľad. Odiaty bol šupinami ako ryba, na ktoré je hrdý; krýdla mal ako drak, nohy jako medveď, a z jeho bachora vychádzal oheň a dym, a jeho tlama bola jako tlama leva. A keď sa priblížil ku Kresťanovi, opovržlivo pozrel na neho a takto sa ho začal vypytovať.
Apollyon: „Odkiaľ ideš? A kam ideš?“
Kresťan: „Idem z mesta Skazy, z miesta to všetkého zla, a idem do mesta Siona.“
Apollyon: „Z toho vyrozumievam, že si ty jeden z mojich poddaných, lebo celá tá krajina je moja, a ja som jej knieža a boh. Ako je to teda, že si ty ušiel svojmu kráľovi? Keby nedúfam, že mi v budúcnosti vykonáš väčšiu službu, jedným úderom by som ťa tu teraz na zem zrazil.“
Kresťan: „Je skutočná pravda, že som sa narodil v tvojom panstve, ale tvoja služba bola tvrdá a tvoj plat bol taký, že z neho človek nevyžije, lebo odplata za hriech je smrť (Rím.