A oni ani veľmi nečakajú časného vyslobodenia, lebo čakajú na svoju slávu, ktorú dostanú vtedy, keď príde ich Knieža v svojej sláve a v sláve svojich svätých anjelov.“
Apollyon: „Ty si sa mu už spreneveril v jeho službe, a ako tedy smieš od neho očakávať mzdu?“
Kresťan: „Ó, Apollyon, ty zhubca, kde, v čom som sa mu spreneveril?“
Apollyon: „Už hneď, ako si sa vydal na cestu, si omdlieval a klesal, keď si sa to bol skoro zadusil tam v bahne Zúfalstva. Pokúšal si sa isť zlými cestami, aby si sa sprostil svojho bremena, kým si mal čakať, až ti ho sníme tvoje Knieža. Zaspal si hriešne a stratil svoje drahocennnosti. A vidiac levov tiež by si skoro bol býval naklonený vrátiť sa. A ak hovoríš o svojej ceste a o tom, čo si počul a videl, túžiš v srdci po márnej chvále, vo všetkom, čo hovoríš alebo robíš.“
Kresťan: „To všetko je pravda a ešte mnoho viac, čo si vynechal. Ale Knieža, ktorému slúžim a ktorého ctím, je milostivý a hotový odpustiť. A ostatné tie slabosti sa ma prichytili v tvojej zemi, lebo tam som ich do seba vsal a vzdychal som pod nimi, rmútil som pre ne a dostal som odpustenie od svojho Kniežaťa“ (Ef. 1,7.).
Apollyon: Vtedy sa Apollyon strašne rozjedoval a rozzúril a riekol: „Ja som nepriateľ toho Kniežaťa; nenávidím jeho osobu, jeho zákony a jeho ľud; prišiel som sa ti protiviť!“
Kresťan: „Apollyon, pováž, čo robíš! Lebo som na kráľovskej ceste, na ceste svätosti, a tak si daj pozor!“
Apollyon: Vtedy sa rozkročil Apollyon na celú šírku cesty a povedal: „Nebojím sa v tejto veci, prihotov sa zomrieť, lebo prisahám na svoju pekelnú priepasť, že ďalej nepôjdeš: tu vytrasiem z teba tvoju dušu.“
A s tým strelil ohnivý šíp do jeho pŕs; ale Kresťan mal v ruke štít, ktorým zachytil šíp a tak odvrátil nebezpečenstvo.
Vtedy vytiahol Kresťan meč, lebo videl, že je čas hýbať sa. Ale aj Apollyon tou istou rýchlosťou sa pustil do neho a zasypal ho takým množstvom šípov, že padali husto jako dážď. A takým činom sa stalo, že hoci sa Kresťan i statočne bránil a vyhýbal šípom, predsa ho len Apollyon poranil na hlave, na ruke i na nohe. Následkom toho Kresťan trochu cúvol, a Apollyon dotieral tým prudšie. Ale Kresťan zase nabral odvahy a postavil sa proti potvore a bránil sa tak mužne, jako vládal. Tento prudký boj trval čosi viac ako pol dňa, tak dlho, až bol Kresťan skoro celý vysilený. Lebo je pochopiteľné, že Kresťan následkom svojich rán musel slabnúť viac a viac.
Vtedy vidiac Apollyon príhodný čas začal sa drať k samému Kresťanovi a zápasiac s ním strašne ho povalil, pri čom vyletel Kresťanovi z ruky meč. Vtedy povedal Apollyon: „Teraz ťa už mám!“, a to povediac skoro dušu z neho vytlačil, tak že Kresťan počal pochybovať o svojom živote. Avšak Boh to tak chcel, že kým Apollyon sa posledný raz zahnal, aby urobil dobrému človeku navždy konec, Kresťan rýchle siahol rukou po svojom meči a pochytiac ho povedal: „Neraduj sa nado mnou, ó, nepriateľu! Padnem-li, zase povstanem!" (Mich. 7,8-9; Jak. 4,7.).