A s tým zasadil Apollyonovi smrteľnú ranu, tak že sa potočil a cúvol ako ten, kto dostal smrteľnú ranu. A vidiac to Kresťan oddal sa do neho a povedal: „Ale, v tom vo všetkom statne víťazíme skrze Toho, ktorý nás zamiloval“ (Rim. 8,37-39.). Tu roztiahol Appolyon svoje dračie krýdla a rýchle odletel preč, tak že ho Kresťan viacej nevidel. Ako desne škrečal Apollyon a ohyzdne reval po celý čas boja, to si nikdo nevie predstaviť, iba ten, kto to videl na vlastné oči a počul na vlastné uši ako ja: vravel ako drak, a zase na druhej strane koľko vzdychov a zástonov vydralo sa z pŕs Kresťana! Po celý ten čas ani len raz som nevidel, že by sa bol mile podíval, až spozoroval, že ranil Apollyona svojím, na obe strany brúseným mečom, no vtedy sa usmial a pozrel hore. Ale to aj bol taký strašný boj, akého som nikdy v svojom živote nevidel!
A tak po ukončenom boji povedal Kresťan: „Tu poďakujem tomu, ktorý ma vyslobodil z tlamy leva, tomu, ktorý mi pomáhal proti Apollyonovi“, a tak aj urobil vraviac:

Veliký Belzebúb, tohto zhubcu hlava,
usúdil ma zničiť ako šelma, dravá.
Preto svojho sluhu vyslal v strašnej zbrani,
ktorý v pekla bese bol mi zadal rany.
Ale pomáhal mi Michal, knieža, slávne,
a ja, raniac mečom, zahnal šelmu v diaľne.
Preto jemu vzdávam napokon tu slávu;
vďaku a svätému Jeho menu chválu.

Vtedy prišla k nemu akási ruka, ktorá držala niekoľko listov zo stromu života a podala mu ich, ktoré vzal a priložil na rany, ktoré bol dostal v boji, a naskutku bol uzdravený. Potom si sadol na tom mieste, aby si zajedol chleba a zapil vína z fľaše, ktorú bol krátko predtým dostal, a takto sa občerstviac, vydal sa znova na svoju púť, no, s vytaseným mečom v ruke, lebo si povedal, kto vraj vie, či tu neni na blízku nejaký iný nepriateľ! Avšak nezišiel sa so žiadnym iným nepriateľom ako s Apollyonom v celej tej doline.

KAPITOLA XI.

Na konci doliny Pokorenia bola iná dolina, dolina Tône Smrti. Touto dolinou musel isť Kresťan, lebo cesta do nebeského mesta leží zrovna jej stredom. Dolina je veľmi pustá a príšerná, a prorok Jeremiáš ju takto opisuje: „Púšť, zem pustá a jamistá, zem vypráhla, zem tône smrti; zem, ktorou nechodí žiaden človek (iba Kresťan), a kde nebýva žiaden človek“ (Jerem. 2,6.).
Tu sa mal Kresťan ešte horšie ako v boji s Apollyonom, ako to nasledujúce ukáže...
A tak videl som v svojom sne, že keď prišiel Kresťan na chorát Tône Smrti, stretli sa s ním dvaja mužovia, deti to tých, ktorí to boli doniesli zlú zprávu o tej dobrej zemi (4. Moj. 13,32-34.), a ponáhľali sa späť.