Kresťan ich takto oslovil.
Kresťan: „Ľudia, odkiaľ idete?“
Ľudia povedali: „Späť! Späť! A radili by sme ti, aby si aj ty tak urobil, ak ti je život a pokoj drahý.“
Kresťan sa pýtal: „A čože je?“
Ľudia: „Že vraj čože je! Šli sme tou cestou, ako ty ideš, a šli sme tak ďaleko, ako sme sa odvážili, a len-len čo sme nezašli priďaleko, lebo nech ideme kúsok ďalej, neboli by sme ti mohli doniesť o tom zvesť.“
Kresťan: „Ale povedzte predsa, čo sa vám prihodilo?“
Ľudia: „Boli sme už skoro v doline Tône Smrti, ale na šťastie, hľadiac pred seba, videli sme nebezpečenstvo prv, než sme do neho vošli.“
Kresťan: „Ale čože ste to videli?“
Ľudia: „Čo sme videli! Nuž samu dolinu sme videli, ktorá je čierna ako smola a videli sme tam diablov, strašidlá a drakov z priepasti. A tiež sme počuli v doline ustavičné zavíjanie a bedákanie sťa zavíjanie a bedákanie ľudí v nevysloviteľnom trápení, ktorí tam kdesi v bolestiach a spútnaní v železách sedeli. A nad dolinou visia ochabujúce mračná zmätku, i smrť vždy nad ňou rozťahuje svoje krýdla (Job 10, 22.). Jedným slovom, je to tam všetko nadmieru desné a skrz naskrz zmotané.“
Vtedy povedal Kresťan: „Z toho, čo ste povedali, vyrozumievam len toľko, že je to moja cesta k želanému prístavu“ (Jerem. 2,6.).
Ľudia: „Keď je tak, nech je to teda tvoja cesta, ale my ňou nepôjdeme.“
A tak sa rozišli, a Kresťan šiel svojou cestou, no, vždy s vytaseným mečom v ruke, lebo sa bál, aby nebol napadnutý.
A potom som videl vo svojom sne, že po pravej ruke celou dolinou, ak ďaleko len siahala, bola veľmi hlboká priepasť. To je tá priepasť, do ktorej slepí vodili slepých po všetky časy, a kde obaja biedne zahynuli (Mat. 15,14.). A zase po ľavej ruke bol veľmi nebezpečný močiar, do ktorého keď padne i dobrý človek, nenájde svojej nohe oporu. Do toho močiara bol kedysi padol kráľ Dávid, a bezotázne by sa bol v ňom zadusil, keby ho ten, ktorý je mocný, nebol stade vytiahol (Žalm 69,15.). I cesta, vlastne chodník, tu bola veľmi úzka, a to bolo tým horšie pre Kresťana; lebo hľadajúc vo tme vyhnúť priepasti na jednej strane, hrozilo mu nebezpečenstvo, že padne do močiara na druhej strane, a zase naopak, keď hľadel uniknúť močiaru, a keby nebol dal veliký pozor, hneď by bol padol do priepasti. Nuž tak išiel, a tu som ho počul horko vzdychať, lebo okrem spomenutých nebezpečenstiev cesta tu bola tak tmavá, že často, keď zdvihol nohu, aby pokročil, nevedel, kde alebo na čo ju postaviť.
Tak asi v strede doliny spozoroval som čeluste pekla, a bolo tiež pri samej ceste. Tu rozmýšľal Kresťan, čo má urobiť, lebo chvíľami vychádzal veliký plameň a dym s iskrami, a bolo počuť desné a ohyzdné zvuky, všetko to veci, ktoré nedbali na Kresťanov meč, ako predtým Apollyon, a tak bol prinútený odložiť svôj meč a chopiť sa inej zbrane, zvanej: Všelijaká modlidba (Ef. 6,18.), a volal, ako som počul: „Ó, Pane, prosím Ťa, vysloboď moju dušu!“ (Žalm 116,4.). A tak išiel dlhú chvíľu, no, plamene len vždy oproti nemu šľahali a chceli ho zasiahnuť. A pri tom pri všetkom počul žalostné hlasy a čosi sa tak strašne hneď sem, hneď tam metalo, že niekedy myslel, že ho to roztrhá na márne kusy alebo zašliape ako blato na ceste. Tie strašné veci videl a počul desné zvuky celých niekoľko míľ cesty.