A tak prišiel na akési miesto, kde sa mu zdalo, že počuje, ako ide proti nemu zástup nepriateľov. Tu zastal a znova rozmýšľal, čo má urobiť. Niekedy mal spola myšlienku vrátiť sa, ale potom si zase myslel, že už má snáď pol cesty strašnou dolinou za sebou. A tiež mu prišlo na myseľ, jak mnoho nebezpečenství už doteraz premohol, a že ísť späť by mohlo byť nebezpečnejšie, ako keď už len pôjde napred, a tak sa rozhodol, že pôjde vpred. No, zdalo sa, že len idú nepriateľia bližšie a bližšie. Ale keď už skoro až k nemu samému boli prišli, zavolal mocným hlasom: „Idem v hrdinskej sile Pána Hospodina!“ (Žalm 71,16.). A tak ustúpili a viac neprišli.
No, jednu vec by som nechcel opomenúť; spozoroval som totiž, že tu bol Kresťan tak zmätený, že ani len svojho vlastného hlasu nepoznal, a to som takto spozoroval: práve vtedy, keď bol prišiel k čelustiu horiacej priepasti, priblížil sa zo zadu potichu k nemu jeden z tých zlých duchov a šepcúc vnukal mu mnoho roniacich rúhaní, o ktorých cele myslel, že pochádzajú z jeho vlastného srdca, a to ranilo Kresťana viac ako čokoľvek iné, čo ho bolo predtým stretlo, totiž keď myslel, že by sa mal teraz rúhať tomu, ktorého predtým tak veľmi miloval; no, cítil, že keby za to mohol, nerobil by to. Ale nemal ani toľko rozvahy, aby si bol zapchal uši alebo pozoroval a poznal, skadiaľ idú rúhania.
A keď už bol Kresťan dlhý čas putoval v takomto bezútešnom stave, zdalo sa mu, že počuje hlas akéhosi človeka, ktorý ide pred ním a hovorí: „Aj keby som išiel dolinou Tône Smrti, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“ (Žalm 23,4.).
Vtedy sa veľmi rozveselil, a síce po prvé preto, lebo z toho súdil, že ktorísi Boha sa bojací ľudia sú zrovna tak v doline ako aj on sám, a po druhé preto, že pozoroval, že je Boh s nimi, hoci sú v tom istom tmavom a smutnom stave jako aj on, a preto rozmýšělal: „Prečo by nebol i so mnou, hoci to aj pre rozličné prekážky, ktoré mi tu prekážajú, nemôžem vidieť?“ (Job. 9,11.). A konečne po tretie rozradoval sa preto, lebo sa nazdal, že keby ich mohol dohoniť, by mal pomaly dobrú spoločnosť.
A tak išiel ďalej a volal na toho, ktorý to šiel pred ním. Ale ten nevedel, čo odpovedať, lebo tiež myslel, že je tam iba sám. Až konečne pomaly svital deň, a vtedy povedal Kresťan: „Obracia tônu smrti na ráno“ (Amos 5,8.).
A keď sa už bolo rozodnilo, obzrel sa naspäť, no nie, že by sa mu bolo chcelo vrátiť sa, ale aby videl za denného svetla, cez aké nebezpečenstvá prešiel za tmy.