No, hľadiac na starého človeka, ktorý to sedel pri otvore svojej jaskyne, nevedel, čo si má pomyslieť, najmä keď ho starec, hoci sa nemohol dostať za ním, takto oslovil: "Vy sa nikdy nepolepšíte, dokiaľ viacerých z vás neupália." Ale Kresťan neodpovedal a išiel pokojne a vesele ale aj a tak i prešiel popri ňom bez toho, že by sa mu bolo niečo zlého stalo, a potom spieval:

Ó, div sveta, neslýchaný!
Bo, ináče nelze povedať,
že som takto zachovaný,
kde som zahynúť mal tisíc krát.

Nebezpečenstvá obňali
bolyimoju dušu, peklo, hriech;
zlí duchovia pokúšali;
diabla bolo počuť strašný smiech,

tam v doline Tône Smrti,
plnej zhuby, pascí, tak sietí,
zhubca kde tak mnohých zdrtí;
tma tam, slnka jas kde nesvieti.

Jeden v svojej však milosti
neviditeľne ma sprevádzal
On ostríhal moje kosti,
v láske nebezpečia odvracal.

Ježiš, svätý, mi zachránil
život - Jemu slávy koruna! -,
čistou rukou ma obránil.
Večná sláva mu. Haleluja!

KAPITOLA X.

A ako tak išiel Kresťan svojou cestou, prišiel k akémusi vŕšku, ktorý bol nárokom nasypaný tým cieľom, aby pútnici mohli prehliadnuť cestu ktorá bola pred nimi. Nuž, Kresťan vyšiel naň a hľadiac pred seba videl Verného, ktorý išiel pred ním svojou cestou. Vtedy zavolal na neho Kresťan hlasno: "Hej, hej! Počkaj, chcem ísť s tebou!" Na to sa obzrel Verný a kresťan zase zavolal na neho: "Postoj, postoj, až prijdem k tebe!" Ale Verný odvetil: "Nie! Ide mi o život, a pomstiteľ krvi je za mnou" (4.Mojž. 35,6-12).
To zabolelo Kresťana a znepokojilo, ale napnúc všetky svoje sily skoro dohonil Verného, áno, i predbehol ho, a tak bol posledný prvý. Tu sa Kresťan samoľúbo a povýšene usmial, že predbehol svojho brata; avšak nepozorujúc na svoje nohy náhle sa potkol a padol a nemohol povstať, až prišiel Verný a pomohol mu.
Potom som videl vo svojom sne, že išli spolu a mali sa veľmi radi a mile sa zhovárali o všetkom, čo sa im prihodilo na ich púti, a Kresťan takto začal.
Kresťan: "Môj vzácny a milovaný brat Verný, som rád, že som ťa dohonil, a že Boh tak upravil naše srdcia, že môžeme spoločne ísť touto tak príjemnou cestou."
Verný: "Nazdal som sa, milý priateľu, že budem môcť ísť s tebou hneď od nášho mesta, ale ty si ma predbehol, a tak som bol prinútený ísť celou tou cestou samotný."
Kresťan: "Ako dlho si bol potom ešte zostal v Meste Skazy, než si sa za mnou vydal na púť?"
Verný: "Až som nemohol dlhšie zostať, lebo hneď po tvojom odchode sa tam veľa o tom hovorilo, že naše mesto v krátkom čase bude spálené ohňom z neba až do základu."
Kresťan: "Ale ozaj? Teda tak vraveli tvoji susedia?"
Verný: "Tak je, za nejaký čas každý hovoril o tom."
Kresťan: "A čože viac nikto z nich nevyšiel z mesta, aby unikol nebezpečenstvu, iba ty sám?"
Verný: "Nie, lebo hoci sa tam - ako som povedal - mnoho o tom hovorilo, predsa nemyslím, že by tomu boli pevne verili, lebo som počul niektorých, že v horlivom rozhovore posmešne hovorili o tebe a o tvojej "zúfalej ceste", ako nazývali tvoju púť. Ale ja som veril a verím doteraz, že naše mesto bude skazené ohňom a sírou z neba, a preto som utiekol stade."
Kresťan: "A o susedovi Povoľnom si nepočul nič hovoriť?"
Verný: "Áno, Kresťan, počul som, že išiel s tebou; až prišiel po bahno Zúfalstva, do ktorého vraj bol padol, ako niektorí hovorili. Ale on nechcel, aby niekto o tom vedel, že bolo tak.