No, ja som presvedčený, že bol náležite domazaný blatom toho druhu."
Kresťan: "A čo mu povedali susedia?"
Verný: "Odkedy sa vrátil, je u ľudí vo veľkom posmechu, a to u ľudí každého druhu. Niektorí sa mu posmievajú, a zase niektorí ním opovrhujú, a sotva ho niekto chce vziať do roboty. Teraz je sedem ráz horší, ako keby sa nikdy nebol pohol z mesta.
Kresťan: "Ale prečo sú tak proti nemu, keď sami opovrhujú cestou, ktorú opustil?"
Verný: "Hovoria: Obeste ho, takého odpadlíka, ktorý tak prevracia kabát! Nebol verný svojmu vyznaniu! Mám za to, že Boh ešte len aj svojich vlastných nepriateľov poštval na neho, aby sa mu posmievali a spravili si z neho porekadlo, preto, že opustil cestu."
Kresťan: "Či si nehovoril s ním, prv než si odišiel?"
Verný: "Zišiel som sa s ním raz na ulici, ale on škúlil na druhú stranu ako ten, kto sa hanbí za to, čo urobil, a tak som s ním nehovoril."
Kresťan: "Z počiatku, ako som sa vydal na cestu, som mal nádej o človekovi, ale teraz sa obávam, že zahynie pri záhube mesta, lebo sa mu prihodilo, ako hovorí pravé príslovie: "Pes navrátil sa k svojemu vývratku, a umytá sviňa sa opäť pováľala v blate" (2.Petra 2,22).
Verný: "Toho sa i ja obávam pri ňom; ale ktože zabráni tomu, čo bude!?"
Kresťan: "Nuž nechajme ho, sused Verný", povedal Kresťan, "a hovorme o veciach, ktoré sa viac nás týkajú. Teraz mi rozprávaj, čo sa ti prihodilo na ceste, ako si išiel; lebo viem že sa ti niečo prihodilo; ináč by to bol div, keby nebolo tak."
Verný: "Ja som unikol bahnu, do ktorého - ako pozorujem - si ty bol upadol, a dostal som sa hore po bránu bez toho nebezpečenstva, iba čo som sa zišiel s akousi osobou, ktorá sa volala Chlípnosť, a ktorá by mi bola chcela urobiť veľké zlo."
Kresťan: "To dobre, že si unikol jej sieti. Jozefa kedysi tiež veľmi prenasledovala, ktorý jej však unikol ako aj ty, ale by ho to bolo skoro stálo život. (1.Mojž. 39,11 - 13). A čo ti urobila?"
Verný: "Ani by som si nepomyslel - len ak si to sám zakúsil -, aký úlisný má jazyk. Veľmi na mňa dotierala, aby som išiel s ňou, sľubujúc mi všelijaké uspokojenie a všelijakú rozkoš."
Kresťan: "Áno, ale spokojnosti dobrého svedomia ti nesľúbila?"
Verný: "Vieš, čo myslím - všetko telesné a hriešne uspokojenie a hriešnu rozkoš."
Kresťan: "Vďaka Bohu, že si jej unikol. Na ktorých sa hnevá Hospodin, tí padnú do jej jamy" (Prísl. 22,14).
Verný: "No, neviem istotne, či som jej cele unikol a či nie."
Kresťan: "Ako to myslíš? Hádam si len nepovolil jej žiadostiam?"
Verný: "To nie, že by som sa bol poškvrnil, lebo som pamätal na dávne písmo, ktoré som videl, a ktoré hovorí: "Jej nohy zostupujú do smrti a jej kroky smerujú do pekla" (Prísl. 5,5).