A tak som zažmúril oči, lebo som sa nechcel dať očariť jej pohľadom (Job 31,1). Vtedy sa pohrdlive pozrela na mňa a dala sa mi posmievať, a ja som išiel svojou cestou."
Kresťan: "A či ťa nikto viac nenapadol, ako si išiel?"
Verný: "Keď som prišiel ku päte brehu "Ťažkosti", stretol som sa s veľmi starým človekom, ktorý sa ma pýtal, kto som a kam idem? Povedal som mu, že som pútnik a že idem do nebeského mesta. Vtedy riekol starý človek: "Zdáš sa byť čestným chlapom. Či by si nepristal bývať u mňa za plácu, ktorú ti dám?" Vtedy som sa pýtal na jeho meno, a kde býva. Povedal, že jeho meno je Starý Adam, a že býva v meste Klamu (Ef. 4,22). Potom som sa ho pýtal, aká je reku jeho práca a aká mzda, ktorú dá? Na to mi povedal, že jeho práca sú mnohé a rozličné rozkoše, a jeho mzda to, že na koniec budem jeho dedičom. Ďalej som sa pýtal na jeho dom, a akých má ešte sluhov? A tak mi povedal, že jeho dom je plný všetkých možných lakôt sveta, a slúžiť že mu vraj slúžia tí, ktorých sám splodil. Potom sa ho opýtal, koľko má deti? A povedal, že má iba tri dcéry: Žiadosť tela, Žiadosť očí a Pýchu života (1.Ján 2,16) a že ak chcem, môžem si vziať za ženy všetky tri. A ešte som sa pýtal, ako dlho by chcel, aby som žil u neho? A riekol mi, že kým len sám žije."
Kresťan: "A na čomže ste na koniec zostali?"
Verný: "Nuž z počiatku som bol aj trochu naklonený ísť s človekom, lebo sa mi videlo, že hovorí veľmi pekne, ale potom hľadiac na jeho čelo, kým som s ním hovoril, videl som napísané "Zlož starého človeka z jeho skutkami" "(Ef. 4,22).
Kresťan: "A potom čo?"
Verný: "Potom mi bleskom prišla na rozum myšlienka, páliaca ako oheň - nech už potom povedal čokoľvek a akokoľvek aj lichotil - myšlienka, že ak ma dostane do svojho domu, predá ma za otroka. A tak som mu povedal, aby mi viac nevravel, lebo reku sa nezblížim dveriam jeho domu. Tu sa mi dal škarede nadávať a povedal, že pošle za mnou kohosi takého, ktorý vraj strpčí mojej duši moju cestu. A tak som sa obrátil, že pôjdem preč, cítil som, ako sa drží môjho tela a tak smrteľne ma šklbol naspäť, že sa mi pozdalo, ako čo by bol so sebou odtrhol kus môjho tela, takže som skríkol: "Ó, ja biedny človek!" (Rim. 7,24). A tak som potom išiel svojou cestou hore brehom."
A keď som bol ušiel tak asi pol cesty hore a obzrel sa, videl som kohosi bežať za sebou rýchle ako vietor a tak ma dohonil práve asi na tom mieste, kde je to sedisko.
Kresťan: "Práve tam - odvetil Kresťan - som si sadol odpočinúť si.