A povedal som mu i to, že čo sa týka samej doliny, cele nesprávne predstavil vec, lebo pred cťou ja pokorenie a vysoký duch pred pádom, lebo ako hovorí Šalamún: "Pred skrúšením sa povyšuje srdce človeka, a pred slávou chodí poníženie" (Prís. 18,12). Preto radšej pôjdem touto dolinou k cti a k sláve, ktorú za česť a slávu, ktorú on, Nespokojný, cení za najvhodnejšiu našej lásky a snahy."
Kresťan: "A s iným ničím si sa nestretol v doline?
Verný: "Áno, zišiel som sa s Hanbou. No myslím, že zo všetkých ľudí, s ktorými som sa zišiel na svojej púti? má on sám nepravé meno. Tí druhí sa dali odbiť niekoľko dôvodmi, a niečo inak, ale tento drzý sa nijakým činom nedal odbiť."
Kresťan: "A čože ti povedal?"
Verný: "Hej, že čo mi povedal! Náboženstvo zavrhoval vôbec. Vravel, že je to poľutovaniahodné, nedôstojné a plazivé pre muža starať sa o náboženstvo. Povedal, že mať útle svedomie je nemužnosťou, a vraj bdieť nad svojimi slovami a nad svojimi cestami ako aj viazať sa a nepoužiť vypínavej slobody, ktorú používajú chrabrí duchovia toho času, urobí človeka pred svetlom smiešnym. A namietal i to, že po všetky časy bolo
iba málo mocných, bohatých alebo múdrych, ktorí boli mojej mienky; aj to vraj niktorý nezdieľal, kým nebol nahovorený stať sa bláznom a dobrovoľne sa odvážiť, prípadne stratiť všetko za čosi, o čom nikto iný nevie, čo je to (1.Kor. 1,23-26; 3,18. Filip. 3,7-9. Ján 7,48).
A okrem toho ukazoval na obecný a nízky stav a na nízke povolanie tých, ktorí boli hlavne pútnici v časoch, v ktorých žili, aj na ich neučenosť a nevedomosť, a že vraj nerozumejú sa do niktorých prírodných vied. Áno, mňa tiež považoval za takého pre mnoho viac vecí, než tu uvádzam. Tak na príklad vravel, že je to hanba sedieť a skučať, keď sa káže, a žialiť nad svojimi hriechami; hanba že je prísť domov vzdychajúc a stenajúc, hanba vraj prosiť svojho suseda za odpustenie pre pletky alebo nahradiť, kde som niekomu niečo vzal, ukradol. Aj to povedal, že náboženstvo odcudzí človeka veľkému, pre niekoľko nemravov - ktoré ovšem pomenoval jemnejším, krajším menom - a pôsobí vraj to, že si človek osvojí a váži si to, čo je nízke pre duchovné bratstvo. Nuž či to vraj nie je hanba?"
Kresťan: "A čo si mu ty povedal?"
Verný: "Čo som mu povedal! Sprvu som vlastne nevedel, čo na to povedať. Ba tak ma dohnal do úzkeho, že mi krv udrela do tváre, a bola to ona, nepravá hanba sama, ktorá vyvolala ten rumenec, a bezmála by ma bola premohla. Ale konečne som začal uvažovať, že to, čo je vysoké u ľudí, je ohavnosťou u Boha (Luk. 16,15). A potom som tiež myslel, že tento Hanba mi hovorí, čo sú ľudia, ale mi reku nič nehovorí, čo je Boh, alebo čo je Božie slovo.