Divím sa, že ho nepoznáš, a len tak si to vysvetľujem, že je naše mesto veliké."
Verný: "Čí je on syn? A kde asi býva?"
Kresťan: "Je synom Peknorekého a býva v Žvatlavej ulici, a všetkým, ktorí ho majú je známy pod menom Hovorka v Žvatlavej ulici, a napriek svojmu fajnému jazyku je iba úbohým chlapom."
Verný: "No, vidí sa, že je šumný človek."
Kresťan: "Totiž tým, ktorí ho dokonale nepoznajú, lebo najlepším je, keď je von z domu, ale pri dome je dosť ošklivý. A tvoje slová, že vraj šumný človek, ma upomínajú na to, čo som spozoroval na diele maliara, ktorého obrazy sa najlepšie vynímajú z´daleka, ale veľmi z blízka sú dosť špatné."
Verný: "Ale tak sa mi vidí, že ty len žartuješ, lebo si sa usmieval."
Kresťan: "To nech sa nestane, aby som žartoval v tejto veci, hoci som sa usmieval, alebo aby som niekoho falošne obviňoval. Zjavím ti viac o ňom. Tento človek sa prispôsobí akejkoľvek spoločnosti a je hotový hovoriť s kýmkoľvek. Ako sa s tebou teraz zhovára, tak sa bude zhovárať v krčme, a čím viac nápoja ma v hlave, tým viac má týchto vecí vo svojich ústach. Náboženstvo nemá miesta v jeho srdci alebo v jeho dome alebo v jeho obcovaní; všetko, čo má, má iba na jazyku, a svoje náboženstvo má iba nato, aby ním narobil hluku."
Verný: "Nuž, ty tak hovoríš?! Vtedy som sa v človeku veľmi sklamal."
Kresťan: "Veru, sklamal, buď si istý o tom. Pamätaj na príslovie: "Hovoria a nečinia; ale kráľovstvo Božie nezáleží v slove, ale v moci" (Mat. 23,3; 1.Kor. 4,20). Hovorí o modlitbe, o pokání, o viere a o novom rode čiže o znovuzrodený, ale vie o tom len hovoriť. Bol som v jeho rodine, a pozoroval som ho doma i preč z domu a viem, že to, čo o ňom hovorím, je pravda. Jeho dom je znova taký prázdny bázne Božej, ako je bielok vajca bez vône. Nieto tam ani modlitby ani znaku pokánia sa z hriechu, áno, tá nemá tvár omnoho lepšie slúži Bohu svojím spôsobom než on. Je škvrnou, výčitkou a hanbou náboženstva všetkým, ktorí ho znajú (Rim. 2,23-24). On je na príčine, že z celej štvrti mesta, kde býva, ledva počuť o Božej veci dobrého slova. Obecný ľud, ktorý ho zná, hovorí o ňom: "Vonku na oko svätý, a doma čert rohatý." Tak to zakúša najmä jeho úbohá rodina. Je grobian, posmechár a skupáň a tak neuznanlive a nerozumne nakladá so svojím služobníctvom, že to ani nevie, ako mu po vôli urobiť alebo ako s ním hovoriť. Ľudia, ktorí majú s ním dočinenia, hovoria, že je lepšie mať do činenia s Turkom ako s ním, lebo ten vraj bude peknejšie a čestnejšie s nimi robiť ako on. Tento Hovorka by aj toho prevýšil, keby bolo možné, okradol, oklamal a pretiahol, a okrem toho vychováva svoje deti tak, aby nasledovali jeho šľapaje. A ak u niektorého z nich spozoruje sprostú bojazlivosť - lebo tak menuje prvý jav nežného svedomia -, nadáva im do bláznov a do tĺkov a na nijaký spôsob im nedá nejakého dôležitejšieho zamestnania alebo ich neodporučí a nepochváli pred inými.