krajiny a kráľovstvá), podľa ktorých sa dá veľmi rýchle nájsť tovar jarmoku, tak na príklad je tam britský rad, francúzsky, taliansky, španielsky, nemecký, kde sú rozličné márnosti na predaj. Ale ako na iných jarmokoch niektorý tovar má nad všetko iné zvláštny odbyt, tak je tu zvláštne hľadaný a cenený rímsky krám, ktorého iba náš anglický národ s niektorými inými národmi nemajú rady.
Nuž ako som riekol, cesta do nebeského mesta vedie rovno cez mesto, kde odbýva sa ten veselý jarmok. A ten, kto by chcel ísť do nebeského mesta a nechcel by ísť cez mesto Márnosti, musel by vyjsť z tohoto mesta (1.Kor. 5,10; Ján 17,15). Sám Knieža kniežat, kým tu dlel, išiel cez mesto do svojej slávy, a to tiež jarmočný deň. Áno a ako sa nazdám, bol to sám Belzebúb, najvyšší pán jarmoku, ktorý ho pozval aby si kúpil z jeho márností, ba znova by ho bol chcel urobiť pánom jarmoku, len keby sa mu idúc mestom bol poklonil. Áno, že bol takou váženou osobou, Belzebúb ho vodil z ulice do ulice a za krátky čas mu ukázal všetky kráľovstvá tohoto sveta, len aby - ak by bolo možné - naviedol Požehnaného pojednať sa a kúpiť niektorú z jeho márností. Ale on nedbal o taký tovar a preto opustil mesto bez toho, aby bol čo len babku vydal na také márnosti (Mat. 4,8-9; Luk. 4,5-7.). A tak je jarmok starodávnou vecou dlhého trvania, a je to veľmi veľký jarmok.
A teda pútnici ako som povedal museli nevyhnutne ísť cez jarmok a tak aj urobili. No hľa, sotva ta vkročili, pohli sa všetci ľudia na jarmoku, i samo mesto, také, aké bolo alarmujúc zhrnuli sa okolo nich, a to z viacerých príčin, a síce po prvé preto, že pútnici boli odiati rúchom, ktoré bolo rozdielne od rúcha ktoréhokoľvek z tých, ktorí obchodovali na jarmoku. A preto ľudia na jarmoku len tak vytriešťali na nich oči. Jedni hovorili, že sú to blázni (1.Kor. 4,9-10.), druhí, že ušli z blázinca, a zase iní vraveli, že sú to cudzozemci. Po druhé: Ako sa divili ich úboru, tak podobne divili sa aj ich reči, pretože len máloktorý rozumel, čo vraveli, lebo - prirodzene - hovorili kananejským jazykom. Ale tí, ktorí tam jarmočili, boli ľudia, ktorí patrili tomuto svetu, takže od jedného konca jarmoku po druhý zdali sa pútnici ľuďom barbarmi- cudzincami, ako aj zase ľudia jarmoku im. A konečne po tretie, čo sa kramárom ani trochu neľúbilo, bolo to, že si títo pútnici tak veľmi málo všímali ich krámu, ba tak málo oň dbali, že naň ani nepozreli, jestli volali na nich, aby si kúpili, zapchali si prstami uši a kričali: "Odvráť moje oči, aby nehľadeli na márnosť" (Žalm 119,37.). A hľadeli hore dávajúc na znamenie, že ich obchod a zamestnanie je v nebi (Filip.