Pýtali sa ich, či znajú väzňa pri zábradlí, a čo majú povedať proti nemu za svojho pána kráľa?
Vtedy predstúpil Závisť a povedal toto: "Urodzený pán sudca, už dávno znám tohoto človeka a dosvedčím prísahou pred týmto slávnym súdom, že je..."
Sudca: "Čakať, - nech prisahá."
A tak ho sprisahali. A potom povedal: "Pán sudca, tento človek je napriek svojmu príjemnému menu jedným z najpodlejších ľudí v našej krajine, nedbá ani na knieža ani na ľudí ani na zákon alebo zvyk, ale snaží sa všemožne, aby natisol všetkým ľuom akési svoje protizákonné názory, ktoré obyčajne menujú zásadami viery a svätosti. Raz som ho počul na vlastné uši tvrdiť, že kresťanstvo a obyčaje našeho mesta Márnosti si tak odporujú, že sa nijako nedajú zmieriť. Takou rečou, slovutný pane, nielen že odsudzuje všetky naše chválitebné skutky, ale i nás samých preto, že ich činíme."
Sudca: "Či máš ešte viac čo povedať?"
Závisť: Áno, urodzený pane; mohol by som ešte mnoho povedať, lenže nechcem obťažovať slávny súd. Ale ak bude treba, až ostatní páni prednesú svoje svedectvá, a ak by ešte niečo chýbalo, aby bol odsúdený, radšej potom doplním svoje svedectvo proti nemu."
A tak sa mu povedalo, aby sa postavil nabok.
Potom predvolali Poveru a kázali mu pozrieť na obžalovaného a tiež sa ho pýtali, čo by vedel povedať proti nemu v záujme ich pána kráľa. Na to mu dali prisahať, a on takto započal: "Urodzený pane, hoci nepoznám tohoto človeka, ani si nežiadam lepšie sa s ním zoznámiť. Ale to jedno viem, že je to veľmi nebezpečný a nákazlivý chlap. Viem to z nejakého rozhovoru, ktorý som mal nedávno s ním tu v našom meste. Lebo hovoriac s ním počul som ho povedať, že naše náboženstvo je nič, a že takým náboženstvom sa človek nijakým spôsobom nemôže ľúbiť Bohu. A vaša urodzenosť vie veľmi dobre, čo z takých jeho slov nutne nasleduje, totiž, že naša bohoslužba je márna, a že sme ešte vo svojich hriechoch a konečne budeme zatratení. To je to, čo som mal povedať."
Potom sprisahali Pochlebu a kázali mu, aby tiež povedal, čo vie povedať za ich pána kráľa proti väzňovi pri zábradlí.
Pochleba: "Slovutný pane, a všetci tu prítomní páni! Tohoto chlapa poznám už dávno a počul som z jeho úst veci, ktoré sa nepatrí vravieť. Lebo sa rúhal nášmu vznešenému kniežaťu Belzebúbovi a hovoril opovržlive o jeho ctihodných priateľoch, ktorých mená sú: pán Starý Adam, pán Telesný, pán Prepych, pán Žiadostivý márnej chvály, môj milý starý pán Neplecha a pán Hrabivý a všetci ostatní našej slávnej šľachty. Ba čo viac - povedal, že keby všetci ľudia tak zmýšľali ako on, že by sa ani jeden z tých slávnych mužov neobstál v tomto meste. A okrem toho nebál sa rúhať ani vám, slovutný pane, ktorý ste teraz postavený jemu za sudcu.