A rečení štyria páni si tak osvojili umenie svojho učiteľa, že každý z nich by sám bol mohol držať takú školu.
A keď sa teda tak - ako som povedal - navzájom pozdravili, pýtal sa pán Grošerád pána Scestného: "Kto sú tamtí dvaja hen na ceste pred nami?" Lebo ešte vždy bolo vidieť Kresťana a Nádejného.
Scestný: "Sú to dvaja z ďalekej zeme, ktorí putujú svojím spôsobom."
Grošerád: "Hej, a prečože nepostáli, aby sme išli pekne spolu, lebo nadejem sa, pane, že všetci, i oni i vy i my, putujeme."
Scestný: "Je tak; ale mužovia pred nami sú takí prísni a tak veľmi ľúbia svoje vlastné náhľady a tak málo dajú na mienku iných, že nech je ktosi akokoľvek zbožný, jestli nerobí všetkého ako oni, celkom ho vylúčia zo svojej spoločnosti."
Pán Ničnedaj: "To je zle; ale však čítame i v Písme, že sú ľudia, ktorí sú príliš spravodliví, a takých ľudí prísnosť ich strháva, že súdia a zatracujú všetkých ľudí okrem samých seba. Lež prosím vás, v čom a v koľkých veciach ste sa nezhodli?"
Scestný: "Nuž vo svojej tvrdohlavosti myslia, že je to ich povinnosťou vzdorovať na svojej ceste každému počasiu; a moja zásada je, ako sa hovorí, vyčkať času ako hus klasu. Oni sú za to, aby človek razom všetko postavil na kocku za Boha, a ja som za použitie každej príležitosti zabezpečiť svoj život a svoj majetok. Oni sa chcú držať svojich názorov, hoci by bol celý svet proti ním, a zase ja som za náboženstvo len potiaľ, pokiaľ to dovolí čas, a dokiaľ to neohrozuje moju bezpečnosť. Oni sú za náboženstvo i v tedy, keď nemá vážnosti, a keď preň musí človek niesť i škodu a opovrženie; ja však som zaň iba vtedy, keď sa prechádza v zlatých papučiach na úslní, a keď ho ľudia chvália."
Pán Držisvet: "Dobre tak, milý pán Scestný, len sa i ďalej držte svojich zásad. Lebo ja zo svojej strany nemôžem považovať takého človeka za iné ako blázna, ktorý ma slobodu a možnosť zachovať, čo má, a je taký nemúdry, že ho utratí. Budeme múdri ako hadi; železo treba kovať, kým je teplé, a seno je najlepšie robiť vtedy, keď je slnko. Čo robí aj včela? Odpočíva celú zimu a dáva sa do práce len vtedy, keď jej kynie prospech s radosťou. Boh dáva niekedy dážď a niekedy slnko. Ak sú oni takí blázni a chcú ísť v daždi, nech idú; my sa uspokojíme a pôjdeme vtedy, keď bude pekne. Čo sa mňa týka, ja mám najradšej také náboženstvo, ktoré nám zabezpečuje Božie požehnanie. Lebo veď kto by mohol ináče myslieť, kto má zdravý rozum, než že Boh darujúc nám dobré veci tohoto života chce, aby sme ich jemu k vôli zachovali! Abrahám a Šalamún zbohatli náboženstvom, a Job hovorí, že dobrý človek bude mať zlata ako kamenia (Job 22,25).