Ich cesta ležala zrovna pobrežím rieky, kade Kresťan a jeho kamarát kráčali s velikou rozkošou a tiež pili vodu z rieky, ktorá to voda bola veľmi dobrá a osviežujúca a oživujúca ich unaveného ducha. Okrem toho z oboch strán rieky, na jej brehoch, boli zelené stromy, ktoré niesli ovocie každého druhu, a lístie stromov bolo dobré na lieky. Ovocie stromov im pôsobilo velikú radosť, a lístie sa je na to, aby sa predišlo mdlobám a iným chorobám, ktoré napádajú tých, ktorí cestovaním rozohriali svoju krv. A tiež z oboch strán rieky bola i lúka, prekrásne ozdobená ľaliami, lúka, zelená čo roka zdĺže. Na tejto lúke si ľahli a spali, lebo tam sa mohli bezpečne položiť (Žalm 23; Iz. 14,30).
A keď sa prebudili, zase zberali ovocie stromov a jedli a napili sa vody z rieky, a potom si zase ľahli a spali. Tak to robili niekoľko dní a nocí a potom spievali:

Ako krásne kryštáľová tá rieka
tu, hľa, vedľa cesty Božej tečie
na občerstvenie to mdlých pútnikov.
Pestrokvetých niví utešených
prerozkošná vôňa – všetko pre nich.
Šťastný, kto zná blaho tých chodníkov!
Ovocie tých stromov kto okúsil,
ba i lístia liečivú moc skúsil,
všetko, čo má, rád stratí a predá,
a to kúpiac, za svet viac už nedá.

Keď boli zase súci isť ďalej – lebo ešte neboli na koci svojej púti -, najedli sa, napili (4. Mojž. 21,4.). a odobrali sa.
A potom som videl v svojom sne, že ešte neboli ďaleko ušli, keď obrátila sa rieka za nejaký čas od cesty iným smerom, čo ich nemálo zarmútilo; no, vedeli, že z cesty vysť nesmú. A tu od rieky bola cesta drsná, a ich nohy boli citlivé od cestovania. A tak boli duše pútnikov veľmi ochablé od cesty, a preto idúc priali si lepšiu cestu. A tu hľa, kúsok pred nimi, po ľavej strane hradskej, bola zase akási lúka i priechod na ňu, ktorá to lúka sa menuje Scestná lúka. Tu povedal Kresťan svojmu druhovi: „Ak leží lúka popri našej ceste, poďme na ňu.“ Potom išiel pozreť k priechodu, a na svoju radosť uvidel, že vedie chodník popri ceste, druhou stranou, za ohradou. „Je to zrovna tak, ako som si prial“, povedal Kresťan, „tu sa pôjde veľmi ľahko a pohodlne. Poď, milý Nádejný, a prejdime ta!“
Nádejný: „Ale čo potom, ak nás chodník zavedie od cesty?“
Kresťan: „Nezdá sa, lebo pozri, či neleží popri ceste?“ A tak Nádejný, súc presvedčený svojím druhom, šiel za ním cez priechod. A keď prešli a kročili na chodník, spoznali, že sa im tam veľmi príjemne pôjde, a nadto hľadiac pred seba uvideli človeka, ktorý kráčal ako oni a ktorý sa menoval pán Márneho Ubezpečenia. Volali za ním a pýtali sa ho, kam tá cesta vedie? Povedal im, že k Nebeskej bráne.