„Vidíš“ – riekol Kresťan – či som ti nepovedal? A z toho môžeš vidieť, že dobre ideme.“ A tak ho nasledovali, a on šiel pred nimi. Ale tu zrazu nastala noc, a veľmi sa zotmelo, tak že oni, ktorí šli pozadu, stratili z oka toho, ktorý šiel pred nimi. Pán z Márnej Úbezpeky totiž, ktorý šiel pred nimi, nevidiac pred sebou cesty padol do hlbokej jamy, ktorú tam nárokom vykopal knieža poľa, aby zlapal takých bláznov, ktorí idú za márnou chválou (Iz. 9,16.), a tak padol a dolámal sa.
Kresťan a Nádejný ho počuli padnúť, a volali chcúc zvedeť, čo je to. Ale nebolo viac, kto by odpovedal. Počuli iba stenať.
Vtedy povedal Nádejný v strachu: „Kde sme to?“ Ale jeho kamarát mlčal, lebo sa obával, že ho zviedol z cesty, a k tomu začalo ešte aj pršať a desne hrmieť a blýskať sa, i vody pribúdalo viac a viac.
Vtedy vzdychol u seba Nádejný a povedal: „Keby som sa len bol držal svojej cesty!“
Kresťan: „Kto by bol na to pomyslel, že nás chodník zavedie od cesty!“
Nádejný: „Ja som sa hneď obával, a preto som ťa nežne upozorňoval. A bol by som zrejmejšie a dôraznejšie hovoril, ale reku ty si starší ako ja.“
Kresťan: „Nehnevaj sa, môj milý brat, ľutujem, že som ťa zviedol z cesty, a že som ťa uvrhol do takého nebezpečenstva. Prosím ťa, odpusť mi, môj milý brat neurobil som to zo zlého úmyslu.“
Nádejný: „Upokoj sa, môj brat, lebo ti odpúšťam, a ver tiež, že to bude na naše dobré.“
Kresťan: „Teším sa, že mám so sebou milosrdného brata, lež tu nesmieme tak stáť; sprobujme vrátiť sa.“
Nádejný: „Ale dovoľ, milý brat, aby som ja šiel popredku!“
Kresťan: „Nie, prosím, ale daj mne isť prvému, aby som, ak by tu niekde bolo nejaké nebezpečenstvo, ja prvý uviazol do neho, lebo pre mňa sme obidvaja vyšli z cesty.“
Nádejný: „Nie, ty nepôjdeš prvý, lebo tvoja myseľ je teraz rozrušená, zase by si mohol zablúdiť.“ Potom na svoje povzbudenie počuli čísi hlas, ktorý vravel: „Obráť svoje srdce na cestu, na cestu, ktorou si išiel a vráť sa!“ (Jerem. 31,21.). V ten čas sa už bola voda veľmi rozvodnila, a preto bola ich spiatočná cesta veľmi nebezpečná. A vidiac to myslel som si, že ľahšie je zísť s cesty, keď je človek na nej, ako dostať sa na ňu, keď raz zíde z nej. No, predsa len odvážili sa isť späť, ale bola taká tma a taká povodeň, že na spiatočnej ceste by sa bezmála deväť alebo desaťkrát boli utopili. Ani tej noci nemohli najsť toho priechodu napriek všetkej svojej námahe a bystrosti svojho umu. A preto konečne príduc pod akési skromné, malé prístrešie sadli si tam, až by bolo ráno, ale súc unávení pospali.